Historická rekapitulácia režimov v Československu s prísnym dodržiavaním historickej osi a nemenej presvedčivo pôsobiacim rapom Michala Kováča. Nie fikcia, ale však presvedčte sa...

MO:    Do akej miery možno chápať Režimy ako politicky, respektíve apoliticky angažovaný album?

MK:    Je to taký politický dejepis s občasnými subjektívnymi prvkami. Angažovaný v pravom zmysle slova nie je, lebo sa zaoberá minulosťou, nemotivuje ľudí k zmenám, neburcuje, má snahu skôr zaznamenávať minulosť a prebúdzať spomienky. V niektorých momentoch snáď aj pobaví.

MO:    Nie je smutné, že bežný človek vystupuje v týchto príbehoch zväčša na strane tých, čo si to všetko zlé do sýtosti vyžerú?

MK:    To je predsa normálne, že bežný človek neťahá za špagátiky, ale je unášaný prúdom rozhodnutí svojich vodcov (maximálne ak sa vzbúri po dlhom-dlhom čase útlaku). Človek zo svojej podstaty ťažko odoláva lákadlám, ktoré ponúka moc, preto kto sa dostane hore, začína spravidla balansovať na hrane zákona, alebo za ňou. Kto nekradne, okráda svoju rodinu, to je veľmi slovenské. Kto má moc, má spôsoby ako sa vyhýbať dopadu spravodlivosti a presmerovať následky svojho konania – väčšinou na masu bežných ľudí.


MO:    Projekt sa v širšej verejnosti uchytil prekvapivo dobre. Pravdepodobne preto, lebo naozaj spracovával príťažlivú tému. Premýšľal si už nad tým kam s tým celým ďalej? Má vlastne v tvojich ďalších plánoch projekt Režimy svoje miesto?

MK:    Momentálne hrávame koncerty, stretávame vďaka Režimom nových ľudí, cestujeme. Bavíme sa. Taký bol môj plán a vyšlo to. Bol som naživo na ČT24 – neviem, ktorý iný rapový projekt sa tu dostal do spravodajskej televízie. Chceli by sme točiť klip. Máme aj ďalšie plány, ale nemusím hneď všetko prezradiť :). Pre mňa osobne to bola dobrá skúsenosť aj dobrý krok, spoznal som pár hudobníkov, s ktorými môžem v budúcnosti spolupracovať, nazbieral som skúsenosti v štúdiu. Je to celkom dobrý štart.



MO:    Vieš si predstaviť, že by si spravil aj album, ktorý by nebol žiadnym spôsobom konceptuálny? Proste napísať desať skladieb, nahrať, vydať a hotovo?

MK:    Bez problémov, ja mám veľkú fantáziu. Ak by sa našiel niekto, kto by to chcel zafinancovať, môžeme začať nahrávať aj zajtra. Skladieb mám hotových dosť. Koncepty ma ale zatiaľ bavia, myslím, že pôjdem podľa plánu – najbližšie spravíme EP (koncepčné hudbou, nie textom), potom taký polokoncepčný album – mal by to byť regulérny hip-hop (aj hudobne). Väčšinu textov mám hotových.

MO:    Ako si sa dostal k spolupráci s Opakom? Myslíš, že jeho prítomnosť na projekte výrazne ovplyvnila konečný zvuk albumu, alebo ten zadefinoval už predtým Marcel Vén?

MK:    K Opakovi sme sa dostali cez DJ Bruyanta, na základe toho, že Bratislava je malá a v podstate sa všetci cez niekoho poznáme. Chceli sme uňho nahrávať už dávno iný projekt, ale dosť dlho trvá, kým sa veci rozhýbu. Rovnako som sa zoznámil aj s Marcelom Vénom – to už som mal napísané texty, nahraté demo a hľadal som niekoho, kto by zložil hudbu. Demo som nahral do slučiek, ktoré som si sám postrihal z cudzích skladieb. Marcel potom zložil všetky skladby, nahral väčšinu nástrojov, prizval ostatných hudobníkov (gitara, trúbka, speváčka). Je autorom hudby - celý album sú pôvodné kompozície bez samplovania (výnimkou je skladba Mečiarizmus, ktorá je postavená na parafráze jedného Opakovho sampla). Marcel mal od začiatku jasnú predstavu o zvukovej farebnosti skladieb. Opak nahrával mňa a Bio Mashu a mastroval, čiže má zásluhu na výslednom zvuku. Na dolaďovaní zvuku sa podieľal aj František Zuštin. Opak je talent a pri nahrávaní vie z človeka niečo vydolovať.



MO:    Prečo vlastne sprostredkovávaš svoje piesne prostredníctvom rapovania? Kde v tom smere hľadáš inšpiráciu? Ako si sa dostal k hip-hopu?

MK:    Hip-hop som začal počúvať, keď som mal 18 – 19 rokov, niekedy okolo roku 1999. Počúval som iba Nemcov, lebo tomu som rozumel. Iné veci ma nebavili. Napríklad  vôbec som nemal chuť pátrať, či niečo existuje v slovenčine. Prvú slovenskú hiphopovú skladbu som si stiahol až niekedy koncom r. 2003 – žil som vtedy rok v Japonsku a chýbala mi slovenčina. Začal som si potom sťahovať a zbierať všetky hip-hopy, čo tu chlapci a dievčatá povytvárali. Prekvapilo ma, koľko ľudí sa tomu venuje. Kvalita drvivej väčšiny bola príšerná, ale malo to výpovednú hodnotu a vedel som sa s niečím stotožniť. Niekedy v roku 2004 som si začal písať vlastné „naozajstné“ texty, v čom pokračujem dodnes.

MO:    Vieš si predstaviť nejaký iný koncept v ponímaní napríklad iného použitého hudobného žánru? V akom rozsahu by si sa v tomto smere dokázal pohybovať? Myslím ak chceš robiť istý druh hudby mal by si mať podobné veci napríklad napočúvané...

MK:    Pripravujeme krátky drum´n´bassový album, rozsahom skôr EP (7 - 8 songov). Nie typický dnb MCing, bude to rap do dnb podkladov. Autorom hudby je Just a.k.a. Urban Drama. Je to tiež druh konceptu – nie textový, ale hudobný. Ja som textár, ako interpret mám jasné limity a inde ako na technicky nepresný rap to nedotiahnem.  Netreba veci siliť. Čo sa týka textov, som všestranný a otvorený pre akýkoľvek projekt. Slovenčinu vnímam ako stavebnicu, z ktorej staviam podľa zadania. Viem sa odosobniť. Doteraz som písal svoje rapy, lebo to ma bavilo a nemal som interpretov na niečo iné. Ak chceš konkrétne príklady: viem si predstaviť napísať texty pre punkáčov, k operným áriám, do black metalu, komerčný pop, technopopevky, pesničky pre deti, rap do reklamy... Viem si predstaviť napísať hymnu štátu. Myslím si, že ako textár zvládnem aj väčšie celky. Možno aj multijazyčný text.


MO:    Vidíš nejaký progres v tom ,ako to vyzerá na vašich koncertoch s ohľadom na to, ako dlho hrávate? Prichádzajú do úvahy aj nejaké špeciálne živé spracovania skladieb?

MK:    Povedal by som, že vytvárame farebné hudobné vlny. Čoraz viac sa ukazuje, že koncertné verzie skladieb sú veľmi odlišné od štúdiových. Závisí to samozrejme od toho, kde hráme, ako je akcia ladená (väčšinou ľudia nemajú napočúvaný album, takže ani nezistia, že hráme niečo iné), či hráme v krajine, kde rozumejú textom alebo v zahraničí a v akej hráme zostave. Režimy vieme hrať dvaja, traja, šiesti, aj viacerí... V krajnom prípade viem byť aj sám. Koncom februára sme mali koncert vo Švajčiarsku, boli sme dvaja: Marcel Vén a ja. Hrali sme vyše hodiny a to sme zahrali len 8 songov z albumu (album má 10 skladieb, minutáž 35 min). Marcel hrá naraz na viacerých nástrojoch, je to pán. Ak by to ale bolo nutné, vieme zahrať skladby aj v takej podobe a poradí ako na albume (smiech).

MO:    Stretol si sa aj s názorom napríklad nejakého starého zatrpknutého komunistu, pravdepodobne ich tu stále zopár máme, že to čo hovoríš na albume nie je pravda? Resp. dostala sa k tebe reakcia zo strany “zástupcov“ iných režimov?

MK:    Diskusie na internete nečítam, v reálnej diskusii som nebol, takže so (starými) zatrpknutými komunistami som sa nemal kde stretnúť. Tiež pochybujem, že by počúvali rapový album. Pravda je subjektívna vec, dokonca som niekde čítal, že ľudský mozog nás dokáže oklamať natoľko, že si pamätáme niečo, čo sa v skutočnosti nestalo (a sme presvedčení, že si to pamätáme). Tvorbe albumu nepredchádzalo štúdium tematiky, išlo mi to spontánne z hlavy, preto sú tam určite faktografické nepresnosti. Nevyslovujem tam ale nejaké neoveriteľné „pravdy“ ani konšpirácie, skôr spomínam reálie a reálne udalosti, bez subjektívneho hodnotenia. Čo sa na tom dá spochybniť? To, že album vyvolal reakcie a nebol odignorovaný v dnešnej záplave hudby, považujem za úspech.

MO:    Ďakujem za rozhovor.