rozhovory

Karol Mikloš - vzťah k hudbe sa mení

14. 09. 2009 09:49

Internet, rádio FM a koncerty, sú bohužiaľ osamotenými cestami, ktorými môže ostrieľaný veterán Karol Mikloš, ale samozrejme aj ktokoľvek iný gitarovo nezávislý, pretlačiť kúsok kvality bližšie k poslucháčovi. Ten by mal na oplátku aspoň rozširovať hudbu po okolí, keď nie hneď kupovať originál. Možno nonsense, ale v prípade takejto uvedomelej fanúšikovskej aktivity, by sa talentovaný Karol Mikloš, ale samozrejme aj ktokoľvek iný gitarovo nezávislý, nemusel venovať hudbe len popri zamestnaní.

MO:    Na úplnom začiatku, ešte chvíľu predtým ako si začal hrať sólo, si fungoval v kapele Shellwoy. Prečo spolupráca skončila? Odchádzal si v dobrom?

KM:    Rozišli sme sa určite v dobrom, dôkazom čoho je moja intenzívna spolupráca na ich druhom albume, či fakt, že práve zajtra idem k Tiborovi na návštevu (smiech). Išlo tam hlavne o to, že Shellwoy bola Tiborova kapela a ja som vystupoval najmä v úlohe gitaristu, čo nie je celkom moja silná stránka. Chcel som robiť vlastné pesničky, vlastným spôsobom a hlavne som veľmi chcel spievať. Dvaja kohúti nemôžu byť na jednom ihrisku.

MO:    Máš na konte tri albumy pod tromi rôznymi vydavateľstvami. Ten prvý je už z roku 1997. Vieš teda asi povedať, či sa podmienky na vydávanie slovenskej alternatívy za tých dvanásť rokov zlepšili, resp. aký je vývoj domácej promotérskej činnosti, prístupu a počtu vydavateľstiev, počtu klubov kde sa dá hrávať atď?

KM:    Za ten čas sa hlavne zmenila doba. Úpadok CD-čka ako média, nástup internetu a s tým spojený úpadok hudby ako takej. Ľudia majú na svojich počítačoch terabajty mp3-iek a nemôžu mať k všetkému až taký vzťah, ako keď si pred niekoľkými rokmi kúpili vinyl. Ak ho chceli počuť museli vykonať nejakú fyzickú činnosť, aby si nahrávku pustili a to ju ešte museli otáčať na druhú stranu. Vzťah k hudbe ako takej sa mení. Vydavateľstvá, pod ktorými som fungoval, boli rôzne. Dnes už nefungujúci Millenium records bol dosť agilný projekt, ale hlavne to bolo skôr všeobecné vydavateľstvo. Aktuálny vydavateľ Deadred a Starcastic Records si aj sám hovorí, že je DIY. Deadred je skupina ľudí situovaná v Trenčíne, medzi ktorými sa pohybujem, takže je celkom prirodzené, že vydávam práve u nich. Keď som v roku 1997 vydával debut, niektoré skladby z neho sa hrávali vo všetkých plošne vysielaných rádiách, teraz sa dajú moje pesničky počuť len na rádiu FM, čiže napríklad v tomto sa situácia tiež veľmi zmenila.

MO:    Na debute The Same Mist Here je bonusový track v podobe cover verzie The Smiths Some Girls Are Bigger Than Others so zmeneným názvom a textom na Some Boys Are Bigger Than Others. Musel si na takéto niečo mať nejaké zvláštne povolenie kvôli autorským právam?

KM:    Veľmi sme to neriešili. Dali sme to ako skrytý track a nikdy sme tú skladbu nejako nepropagovali. Bral som to ako zábavu a prekvapenie pre fajnšmekrov.

MO:    To, že druhý album VIS-Á-VIS z roku 2002 bude začínať päticou slovensky spievaných skladieb bolo z tvojej iniciatívy, alebo si to vyžiadal vydavateľ Millenium Records? Bola niektorá z týchto skladieb zamýšľaná ako singel?

KM:    V podstate ma k slovenským pesničkám prehováral Robo Gregor, lebo som mal aj druhý album nahrať v jeho vydavateľstve. Podľa neho to bola jediná cesta ako to celé nejako zviditeľniť. Začal som skúšať písať slovenské pesničky a myslím, že niektoré sa naozaj podarili. Napríklad taká Celý funguje dodnes a stále na ňu ľudia veľmi dobre reagujú. Takže bolo to skôr o tom, že sa podarilo spraviť pár dobrých skladieb po slovensky.

MO:    Kedy si sa začal vo zvýšenej miere zameriavať na využívanie hudobného softwaru na vytváranie elektronických spodkov do inak gitarových skladieb? Bolo to až pre potreby druhého albumu či už dávno predtým?

KM:    K tomu prišlo hneď po nahrávaní prvého albumu, pretože som ho robil s Lacom Lučeničom, ktorý už vtedy pracoval doma vo svojom kumbáliku s počítačom a mne počítače v princípe nikdy nerobili problém. V tej dobe som sa stýkal aj s Romanom Feriancom z This Is Kevin. Čiže toto boli ľudia, ktorí už vtedy robili s počítačmi, a od ktorých som sa dozvedel, že taká možnosť vôbec existuje. Môj prvý album sa nahrával v síce dobrom, ale drahom štúdiu a ja a moja kapela nefungujeme spôsobom, že odohráme 50 koncertov a potom nahráme album. Potrebujem skôr, aby sa na pesničkách v štúdiu pracovalo a pri prvom albume nebolo na nič dostatok času s čím som bol ja osobne veľmi nespokojný. Nadobudol som pocit, že jediným východiskom pre mňa je mať svoje vlastné štúdio a to bolo presne to, čo mi počítač umožňoval. Toto celé sa udialo niekedy na pomedzí rokov 1998 a 1999.

MO:    Je veľký rozdiel medzi tým ako tvoje skladby vznikali v závislosti od jednotlivých albumov, alebo sú prvotné nápady vytvárané zásadne napríklad pre akustickú gitaru?

KM:    Postupy sa výrazne nemenia, ale vždy sa nájde niekoľko výnimiek, ako napríklad otváracia skladba On Fire z posledného albumu, ktorá vznikla pôvodne z nejakej elektronickej skladby, ale sranda je, že keď som si potom tú harmóniu skúšal prenášať na akustickú gitaru, vyšlo z toho, že to je stále podobný postup, ako keď skladby vznikajú priamo na španielke. Môj spôsob tvorby je niekde vo mne a je teda úplne jedno ako sa to celé udeje.

MO:    Čo texty? Máš ich niekde napísané veľké množstvo a len ich postupne prideľuješ k jednotlivým pesničkám, alebo je text až to posledné čo sa rieši? Musí mať text oporu v niečom čím si si sám predtým prešiel či nevadí ak je to proste len text?

KM:    Robím si stále nejaké poznámky, ale mám pocit, že som vlastne nikdy nič z toho nepoužil. V princípe platí, že pri tých najlepších skladbách vznikol text presne v rovnakom momente ako samotná melódia a tie, nad ktorými som sa tri roky trápil nikdy nevyzneli tak dobre.

MO:    Ak debut staval na prirodzenej polohe silných gitarových pesničiek, dvojka pridala modernejší šat vďaka používaniu naprogramovaných častí a tretí aktuálny album The Past Of The Future priniesol vyzretejšiu kombináciu oboch predchádzajúcich, kam sa chceš posunúť ďalej? Bude štvrtý album v dohľadnej dobe?

KM:     Obávam sa, že najbližší album bude zase až za ďalších päť rokov, každopádne ten vývoj môže ísť niekoľkými smermi. Môže to byť niečo podobné ako teraz, alebo to môže byť čisto elektronický album. Ale aktuálne ma najviac láka laptop-folk, silný kontrast medzi akustickou gitarou a jemným beatom vytvoreným na počítači. Vedel by som si celkom predstaviť aj koncerty bez kapely, či možno len vo dvojici. Príde mi to vcelku prirodzené.

MO:    Posledný album bol vydaný u Deadred a Starcastic Records. Ako si sa dostal práve k nim? Plánuješ s nimi spolupracovať aj naďalej?

KM:    Tak sú tam samí šikovní ľudia, výkvet slovenskej hudby, spolupracovať určite chcem aj ďalej. Dostal som sa k nim vlastne tak, že šéf slovenskej časti vydavateľstva Martin Turzík hráva aj v kapele The Autumnist a hrával aj v kapele Nylon Union a obe tieto kapely mali za bubeníka Matúša Homolu, ktorý hral na bicích a významne sa podieľal aj na mojom poslednom albume. Čiže Matúš bol asi tým hlavným spojivkom.

MO:    Vďaka vydaniu albumu pod Deadred a Starcastic Records sa tento automaticky dostal do distribúcie okrem Slovenska aj v Čechách. Ako sa albumu darilo v porovnaní krajín?

KM:    Pravdupovediac sme toho v Čechách moc nenahrali. V rámci podpory posledného albumu sme odohrali len jeden koncert v Prahe Ale vďaka tomu, že album bol vlastne vydaný aj v Čechách, dá sa tam normálne kúpiť v niektorých kamenných obchodoch a na internete a po prvý krát sme u susedov mali aj nejaké promo v médiách. Čo sa týka Slovenska, tu sa album distribuuje cez Wegart.

MO:    Koľko kusov posledného albumu sa predalo dokopy? Vieš presné číslo?

KM:    Bohužiaľ, je to stále len v stovkách kusov.

MO:    V poslednom období vzniklo na Slovensku nebývalo veľa nových gitarových kapiel. Ako sa pozeráš na túto konkurenciu?

KM:    Je úplne skvelé, že je tu veľa nových mladých kapiel, ktoré dobre hrajú, aj keď mám pocit, a niekto pravdepodobne bude namietať, že to hovorím práve ja, že mnohým kapelám trochu chýba originalita. Až príliš často sa dá vystopovať, čo je ich predlohou. Napriek tomu, aj toto možno považovať za výborný základ, za ktorým sa tiež zrejme dá vidieť ochota rádia FM hrať slovenskú hudbu. Vďaka tomu dostali mnohé kapely konkrétne uplatnenie a bez FMka by sa mohlo rýchlo stať, že by nových kapiel bolo pomenej.

MO:    Máš medzi nováčikmi aj nejakého jasného favorita?

KM:    Hmm, vlastne ani nie. Podľa mňa najlepšou kapelou na Slovensku je The Autumnist. Po kvalitatívnej stránke je to jednoznačne záležitosť európskeho formátu a ešte mi tá hudba aj veľmi vyhovuje, lebo podobnú sám vyhľadávam. Medzi mladými gitarovými kapelami, a tým nemyslím len slovenské, sa v mojom prípade musí jednať o naozaj výbornú pesničku, aby ma dokázala niečím zaujať, lebo pre mňa je už tažké počuť niečo nové, neočakávateľné.

MO:    Čítavaš recenzie na svoje albumy? Prekvapilo ťa keď sa o tebe začalo písať ako o slovenskom Morrisseyovi?

KM:    To raz niekto povedal a potom sa na to všetci nalepili...akože stretol som sa už aj s ľuďmi, ktorým práve toto prirovnanie pripadá dosť smiešne. Recenziu, teda keď sa už k nejakej dostanem, lebo nie je ich až tak veľa, si samozrejme prečítam. Myslím si však, a to teraz pravdepodobne nehovorím o tebe, že sa k slovu dostávajú stále menej vzdelaní ľudia v tejto oblasti a preto nedokážem mať k recenziám väčšinou veľký rešpekt.

MO:    Vieš o tom, že Johny Marr sa pripojil k formácii The Cribs? Nahral s nimi ich nový album Ignore the Ignorant a pôjdu spolu aj na turné. Sleduješ stále prácu dvojice z The Smiths?

KM:    Stále to ešte celé trochu sledujem. V júli som bol dokonca v Prahe na koncerte Morrisseyho a hoci je časom to emocionálne prepojenie stále chladnejšie, vnímam to ako fascinujúce, keď päťdesiatročný Morrissey tancuje na pódiu ako mladý chalan.

MO:    Ďakujem za rozhovor.

foto: www.deadred.sk

reklama

hodnotenie: ďakujeme za hodnotenie

priemerné hodnotenie:
2.9

späť

Diskusia k článku (0)