Ukrajinská manželská dvojica Jana a Pavlo, známa aj pod názvom Zapaska, robia indie folk s prvkami popu. Radi experimentujú s nástrojmi a zvukmi bez toho, aby sa obmedzovali. Dvojica sa nebráni žiadnym novým skúsenostiam a s radosťou prijíma nové hudobné výzvy. Jana hrá na gitare a spieva, Pavlo beatboxuje a hrá na všetko ostatné. Tento rok sme ich mohli vidieť na turné, ktoré absolvovali spoločne s Longitalom. Pomenovanie, ktoré si osvojili, znamená rezervu, padák alebo záchranné koleso. Oni sami však muziku produkujú naplno a bez rezervy. Na Pohode Indoor Festivale sme sa s nimi rozprávali o netradičných nástrojoch, folklóre, ale aj o politickej situácii na Ukrajine.

KJ: Všimla som si, že využívate rôzne nástroje. Mohli by ste nám ich predstaviť?

P: Využívame ich veľa, napr. malú „dychovú pianiku“, ktorú sme si kúpili v jednom obchode so starými nástrojmi v Brne. Na Ukrajine také nie sú. Hráme tiež na Kalimbu. Je to taká doštička s kovovými hrotmi. Ide o tradičný africký nástroj.

J: Paša má takisto malý akordeón, ktorý mu dala jeho babička, keď mal dva roky. Naučil sa na ňom hrať až v tridsiatke.

P: Potom sú tu klasické husle. Nie som huslista a môj hudobný sluch je zlý, preto počas koncertu celkom dlho hľadám potrebnú notu a niekedy ju vôbec nenájdem. Používame aj nástroj zvaný "Rapaba". Názvom nám to trochu pripomína babičku. Predávajú sa v Egypte ako suveníry za 10 dolárov. Keďže sa často lámu, nechávame si ich kúpiť, keď tam idú kamaráti. Snažíme sa využívať nástroje, na ktoré sa ľahko naučíme hrať. Keď človek hrá iba na klávesoch a gitare, tak je na pódiu trochu "smutno". Keď hráš aj na ničom inom (aj keď iba málo, no tematicky to sedí) je to veľmi zaujímavé.

KJ: Ako sa vám páči ukrajinská hudobná scéna? Je to naozaj tak, že štát príliš nepraje alternatívnej hudbe?

P: Máme veľmi veľa dobrých muzikantov na svetovej úrovni, ktorí jazdia po svete. Dokonca mnohí z nich sú populárnejší za hranicami Ukrajiny. Mne osobne sa páči napr. speváčka Katya Chilli, ktorej hlas má 5 oktáv a je úžasná. Čo sa týka politiky na Ukrajine vidíme to tak, že naša vláda vedie "genocídu" proti majetným občanom. To platí aj pre hudobníkov. Práve teraz sa u nás pripravuje zákon, podľa ktorého muzikanti nebudú môcť robiť turné.

J: Môžu mať iba koncerty, ktorý preplatia štátu. Je to strašné a berieme to ako krádež.

P: Pokiaľ príjmu taký zákon dúfam, že dostaneme slovenské občianstvo.

J: Teraz si robíme trochu „srandu“, no situácia je u nás veľmi vážna.

P: Na Slovensku je pre alternatívnu hudbu viac priestoru. Sú tu televízie, rádia, veľa festivalov. To všetko alternatívnu hudbu podrží. U nás je to naopak. Ako keby sme ešte neprežili prerodenie od Sovietskeho zväzu. Vtedy to bolo zlé, ale teraz bude ešte horšie. Ale čo sa týka hudobných produktov, tých je u nás veľmi veľa. Ľudia sa nevzdávajú a robia vynikajúcu a kvalitnú hudbu.

J: Momentálne majú všetci politici na Ukrajine za sebou nejaké priestupky. Nemáme tiež žiadnu opozíciu, čo je samozrejme zlé.

P: Kultúre sa za totalizmu darilo, no nemôže sa naplno rozvíjať, pokiaľ ju chcú udusiť a zabiť.



KJ: Čo alebo kto vás hudobne najviac ovplyvňuje?

J: Najviac nás ovplyvňuje asi etnická muzika všeobecne.

P: A tiež kráľ nášho štýlu DUB FX.

KJ: Čerpáte inšpiráciu aj z ukrajinského folklóru, na koľko ste stotožnení s jeho možnosťami?

J: Áno, z nášho folklóru čerpáme.

P: Ale iba trošku. Len prednedávnom sa u nás skončila jedna veľká populárna hudobná šou a všetci už toho majú dosť. Myslím si však, neviem ako Jana, že každá kapela musí zaplatiť určitú daň folklóru. Či si Francúz alebo Ukrajinec, s folklórom určite musíš pracovať.

J: Tú „daň“ by si mal zaplatiť už len preto, že využívaš korene svojho národa.

KJ: A folklóru máte dosť len vy alebo celá Ukrajina?

P: Myslím si, že unavil minimálne naše publikum na Ukrajine.

J: Už to nie je zaujímavé, pretože ho využíva veľmi veľa kapiel.

KJ: Tento rok ste absolvovali turné so slovenskou dvojicou Longital. Ako tento projekt spätne hodnotíte?

J: Sme veľmi šťastní, že si nás Longital vzali so sebou. Sú to milí ľudia a koncertovanie bolo veľmi zaujímavé. Páčilo sa nám najmä v Žiline na vlakovej stanici.

P: Bolo nám s nimi veľmi príjemne. Predtým, keď sme robili sami prvé turné v Čechách, nebolo to také dobré. Keby nebolo Longitalu, neboli by sme ani teraz na Pohode. Je to neuveriteľné, ako sa o nás starajú.

J: Sú to veľmi otvorení ľudia. My sami sme trochu introverti a od nich sa učíme byť extrovertnejšími. Bola to pre nás výborná skúsenosť - vidieť ako pracuje skupina od koncertu ku koncertu.

KJ: Asi ste spolu celkom často. Neleziete si na nervy?

J: Áno, veľmi. Sama o sebe som veľmi nervózny človek a občas na seba s Pašom „narážame“. No stále sa učíme nehádať a veci si pokojne vysvetliť.

P: V tomto sme sa od Longitalu veľa naučili.

J: Áno. Pozorovali sme, ako sa spolu rozprávajú a oni spolu komunikujú veľmi pokojne.

P: Boli sme s nimi desať dní a za ten čas sa ani raz nepohádali.

KJ: Čo robíte vo voľnom čase?

J: Ja sa zaoberám našim domom a upratovaním. 

P: Ja som archeológ. Chodím po okolí, pričom neustále spoznávam nové a zaujímavé miesta. Poobede pracujem pre rádio a večer sa zvyčajne zaoberáme hudbou.