profily

White Lies - čistí klamári?

foto: http://albionblog.files.wordpress.com/2009/05/white-lies .jpg

16. 04. 2010 10:03

Svoj debut vydali minulý rok a ako to už pri britských gitarovkách býva, všetci z nich spadli na zadok. Na druhej strane, presne ako to pri britských gitarovkách býva, okamžite ich začali dobiehať ich vzory. O White Lies sa okrem chvál začali šíriť aj opovržlivé reči o tom, že sú to bohapustí epigóni, vykrádači vykrádačov a ešte kadečo iné. Ono je všakvždy lepšie keď sa o vás hovoria hoci aj negatívne veci ako by malo byť ticho. Trojica bielych klamárov sa však ani nikdy netajila tým, že ich garážový rock je inšpirovaný Joy Division, Echo And The Bunnymen či Editors.

Toto londýnske trio (na koncertoch kvarteto) sa dalo dokopy ešte v čase, keď boli Harry McVeigh (spev, gitara), Charles Cave (basa) a Jack Brown (bicie) stredoškoláci. V tom čase si hovorili Fear Of Flying. Na White Lies sa premenovali až v roku 2007, keď odišli na univerzity. „Našli sme zvuk, s ktorým sme boli spokojní, a zrazu sa stalo, že to, ako sme vždycky chceli znieť, bolo dokonca ešte úspešnejšie. Nemyslím, že by fungovalo, keby sme pokračovali v Fear Of Flying. Potrebovali sme zmeniť meno, pretože toto bolo príliš odlišné od toho, čím sme boli ako Fear Of Flying.“ White Lies znejú temne, britsky garážovo, trochu romanticky a trochu post punkovo. Veľa sa v ich prípade vraví o podobnosti s Joy Division s ktorými ich okrem zvuku spája aj večná téma – smrť. „Poznáš to, ležíš na posteli a premýšľaš - občas to môže vkĺznuť do tvojej mysle a ty dumáš nad tým, čo sa stane, keď umrieš. Také tie veci ako "keď umriem, čo bude po smrti“, to spája ľudí, pretože podľa mňa všetci nijakým spôsobom o týchto veciach premýšľajú. Je to taký spoločný základ pre všetkých!“

Prvými úspechmi White Lies boli single Unfinished Business a Death, ktorých uvedenie do UK Chartu v roku 2008 vyvolalo všeobecné očakávania. Dokonca také, že v ankete BBC Sound Of 2009 obsadili druhé miesto. Debut s názvom To Lose My Life... (celý názov by mal znieť To Lose My Life Or Lose My Love). Reakcie kritikov boli rozporuplné a vždy záviseli od toho či konkrétna redakcia vnímala hudbu White Lies ako plagiátorstvo a priživovanie sa na iných kapelách, alebo ako eklekticizmus, ktorý je pre súčasné umenie typický. Napokon však prišla aj satisfakcia v podobe nominácie na Mercury Prize a hlavne veľký fanúšikovský ohlas. Napokon, album, ktorého tracklist zahŕňal desať skladieb, z ktorých polovica sa stala úspešnými singlami je celkom solídny úspech. Spokojní sú samozrejme aj samotní členovia skupiny. „Naozaj z toho máme dobrý pocit. Prakticky celý náš život sa teraz točí okolo našej kapely, čo sme si vždy priali, bez toho aby nás napadlo, že by sa to mohlo naozaj podariť. Tak si myslím, že práve teraz sme naozaj šťastní.“

Bezprostredne po vydaní debutu začala skupina pracovať na jeho pokračovaní. Pravdepodobne až druhý album ukáže, či v prípade White Lies ide o skutočnú a poctivú hudbu alebo len prázdne a biele lži.