rozhovory

Kvety Nikotínu: Netvrdím, že sme umelci, ale hudbu robíme ako básne

19. 07. 2010 09:23

Kvety Nikotínu je skupina bez klišé. Vymyká sa všetkým slovenským konvenciám, hudbu sa snaží koncipovať ako básne a chce, aby poslucháč vnímal jej bezprostrednú atmosféru. O tom, ako sa im darí dosiahnuť tieto ciele, ale aj o najbližších plánoch sme sa rozprávali so spevákom Ondrejom Baginom a klávesákom Peťom Soósom.

KJ: Klasická otázka na úvod: Ako prežívate leto? Pracujete na niečom?

Ondrej: Práve teraz sme pred vydaním nového albumu. Máme pripravené všetko okrem obalu. Treba to len všetko „zbúchnuť“ dokopy a vylisovať. CD-čko by ma vyjsť na jeseň. Koncerty sme stopli, kým sa všetko nedokončí.

KJ: Kde plánujete koncertovať?

Ondrej: Zatiaľ to vyzerá tak, že budeme hrať so Psími Vojakmi, ktorí budú mať turné tu na Slovensku. A potom budeme vystupovať na našich klasických miestach. Teda v Bratislave,v Nitre, vrenčíne,vTrnave, vKošiciach. Možno pôjdeme do Prešova.

KJ: Ako ste v skutočnosti prišli k názvu „Kvety Nikotínu“? Má to niečo dočinenia s Baudlerovými Kvetmi Zla?

Ondrej: Ešte keď sme začínali, tak sme skúšali v garáži a ja som vtedy začal fajčiť. Keď som dofajčil cigaretu, tak som zistil, že sa z nej dá urobiť kvietok. Dokonca som prišiel na tri druhy. No a vtedy som ich všade nechával. Po jednom či dvoch mesiacoch to tam postupne vyzeralo ako nikotínová záhrada, tak na garáž jeden kamarát napísal, že som nikotínový kvietok. Keď sme vymýšľali nový názov pre kapelu, tak sme sa dohodli na tomto.

KJ: Vnímate aj vy nejako vlastnú špecifickosť? Vieš pomenovať v čom je špecifikcosť Kvetov Nikotínu. Čo oslovuje vašich poslucháčov?

Ondrej: My si to o sebe myslíme, ale nie tak blahosklonne. Radi by sme robili inú hudbu než všetci ostatní. Nech sa tie kapely od seba trochu odlišujú. Ja mám taký pocit, že alternatívne kapely na Slovensku chcú vždy pobaviť poslucháča. My poslucháča nechceme pobaviť. Hráme sa s výrazovými. Jednoducho tak, ako keď sa robí dielo. Netvrdím, že sme umelci, ale hudbu robíme ako básne.

KJ: Aký je teda váš zámer?

Ondrej: Nám ide o bezprostrednú náladu. To znamená, že ak máš pocit intímnosti s našou hudbou, tak potom ju budeš počúvať. No ak ťa to vyrušuje, tak ju počúvať nebudeš. Kedysi som bol veľký „Curák“. Nikdy nezabudnem na to, že keď som počúval The Cure, cítil som sa ako v inom svete. Chcel by som, aby aj poslucháč našej hudby mal takýto pocit.

KJ: Ide teda aj o to, aby ste vášho poslucháča dostali z reality? Aby ho hudba niekam posunula?

Ondrej: Áno. Napríklad. Ale takisto, aby sa necítil sám, keď má podobné myšlienky ako my.

KJ: Kapela Kvety Nikotínu patrí k tým, u ktorých sa vďačne analyzujú texty. Často sa hovorí o tom, že vlastne ide o hudobné básne. Ako to vnímate v skupine? Je dôležitejšie slovo alebo hudba?

Ondrej: My kladieme dôraz na celkovú súhru. Je to vidieť aj na tom, ako sa u nás striedali členovia. S príchodom každého člena, bola hudba trochu iná. Ale nikdy nebola taká dobrá, ako teraz, keď sme „oklieštili“ zostavu na troch.

KJ: Čo vás inšpiruje pri písaní textov?

Ondrej: Texty píšem buď ja, alebo jeden náš priateľ- básnik Tomáš Mačaj. Mňa inšpiruje čisto intimita, ktorá vyplýva z nejakej nálady, situácie. Nemáme žiadne posolstvá pre ľudstvo.

KJ: Zostava vašej kapely sa niekoľkokrát menila. Ako ovplyvnil vašu tvorbu príchod Petra Soósa?

Ondrej: Podľa mňa veľmi. Peter je šikovný klávesák. Dokáže nájsť také tóny, ktoré by nikto iný nenašiel v akordoch nenašiel. Takže to znie niekedy veľmi zaujímavo.

KJ: Váš album Hnusné básne bol prvým voľne šíriteľným oficiálnym albumom. Vyťažili Kvety Nikotínu niečo z tohto kroku?

Ondrej: Áno. To bol vtedy veľmi dobrý ťah. My sme mali totiž problém s tým, že hráme menšinovú hudbu, čo je koniec koncov jasné. Naša hudba sa nesnaží nikoho pobaviť a bude ju počúvať len ten, komu sadne. Tak sme vymysleli, že to spravíme tak, že sme Cd-čka reálne vyrobili, ale dali sme ich zadarmo na stiahnutie a snažili sme sa aj o propagáciu. To nám veľmi pomohlo. Takisto sme tým oslovili novinárov. Začalo nás hrať rádio a to nám stačilo.

KJ: Kto si postupne vypočuje všetky tri albumy, nemôže nepostrehnúť, že ich atmosféra postupne temnela. Je to spôsobené prirodzeným hudobným vývojom skupiny alebo nejakými konkrétnymi udalosťami?

Ondrej: To je dobré, že poslucháči majú takýto pocit. V podstate sme sa o to nepriamo snažili. Mojou snahou je spraviť taký album, ako sú moje obľúbené. Tieto albumy sú strašne osobné. Takže každý bol robený so zámerom, spraviť kompaktný celok momentálnej atmosféry.

KJ: Dá sa teda povedať, že čím je album temnejší, tým je osobnejší?

Ondrej: Áno. Aj keď sa snažíme, aby boli všetky intímne. Teraz sa ešte viac zameriavame na prostriedky. Ten prvý vznikol po pauze v kapele. Robili sme ho s takou bezprostrednou radosťou. V druhom sme sa začali viac hrať s aranžmánmi a výrazovými prostriedkami.

KJ: Nemyslíte pri tvorbe na ľudí, ktorí to budú niekedy v budúcnosti počuť? Na to, čo by sa im vo vašej „pesničke“ ešte mohlo páčiť?

Ondrej: Nie. Pretože to by nás veľmi obmedzovalo. Potom by poslucháč nikdy nemohol mať taký pocit z našej hudby. A ja dúfam, že teraz má. Som proti tomu, aby poslucháči zasahovali do tvorivého procesu.

KJ: Ako tvrdíte, vaša hudba je intímna. No pri vystúpení je potrebná dávka exhibicionizmu. Nenastáva pri vystúpení konflikt?

Ondrej: V malých kluboch je to v pohode. Tam sa to hodí, ale na veľkých pódiách sa to trochu bije. Tam sa až tak nehodíme.

KJ: Aké sú výhody a nevýhody skutočnosti, že vaše albumy vznikajú vo vašom vlastnom štúdiu?

Ondrej: No, má to len výhody. Pretože keby sme to nahrávali u niekoho iného, tak sme na nich naštvaní, ako to nahrali. Takto sa môžeme hnevať len na seba, ak niečo pokazíme. Tiež sa s tým dá aj viac „pohrať“. Učíme sa každým albumom.

Peťo: Môžeme si väčšinou robiť, čo chceme ak na to máme ešte energiu. Páči sa nám výsledný zvuk a nemyslíme si, že by sme nahrali niekde inde lepšie. Hnusné básne mali aj taký hnusný zvuk. Presne taký, aký sa im hodil.

KJ: Máte nejakú svoju obľúbenú skladbu?

Ondrej: Samozrejme máme. Na každom albume je to tak, že niektoré skladby máme radšej, niektoré menej. Z Lesostepi je to Nora, alebo Zima. Z Hnusných básní napríklad Vlkov. Z Vážok napríklad Dom. Ten ani neviem, či majú poslucháči radi, ale na koncertoch ju stále hráme.