rozhovory

Katarína Knechtová: Vždy som bola fascinovaná skupinami okolo ktorých je nejaký smrad

foto: Foto: Daniel Lipár

26. 04. 2010 09:42

S Katarínou Knechtovou sme sa stretli bezprostredne po bratislavskom koncerte Radosť byť s vami, ktorý v sebe spája tvorbu tejto speváčky s cimbalovou muzikou. Rozprávali sme sa o projekte, hudobných inšpiráciách, ale aj o tom či niekedy ľutovala, že spieva.

Eses: Ako hodnotíš tento projekt?

K.K.: Pre mňa je to hlavne experiment, pretože doposiaľ nikto nič takéto neurobil. Nikto neskombinoval modernú hudbu s cimbalovkou, takže pre mňa je to obrovská muzikantská skúsenosť. A na druhej strane ešte nikdy som nezažila krajšie turné. Čo sa ľudí týka, je tu kopa maximálne otvorených ľudí, ktorí sú, srdeční, strašne zlatí a každý z nich je rád, že hrá. Takže pre mňa je to fakt krásny zážitok.

Eses: Bude to mať aj nejaké pokračovanie?

K.K.: No, tak to vyzerá, že asi bude, pretože ľudia o to majú záujem a my sa z toho tešíme.

Eses: Je niečo, čo ťa pri tejto spolupráci prekvapilo? Vzniklo z tvojich piesní niečo, čo si netušila, že je možné?

K.K.: Ja som si najskôr musela zvyknúť na tú polohu, musela som pochopiť, ako Ľubo Dolný aranžuje piesne. Že to nerobí ako pre orchester, že je to robené pre cimbalovú muziku, ktorá musí zostať v určitom duchu. Vstupovala som samozrejme do toho aj ja, pretože aj ja som chcela, aby v niektorých piesňach zostala tá nálada, ktorá v tých skladbách pôvodne bola napríklad pri skladbách Donekonečna alebo Krajinou. Takže tam som vstupovala s pripomienkami ako by tie aranžmány mali vyzerať, takže dosť dlho sa to menilo. Ale to nepovažujem vôbec za negatívnu skúsenosť. Jediné čo ma mrzí a každému z nás je to ľúto, že sme na to celé nemali viac času a že keby mal človek naozaj veľmi veľa peňazí a mohol na tom pracovať ešte pol roka, tak by sme urobili ešte viac.

Eses: Je pravda, že budeš spolupracovať aj s Alexandrovcami?

K.K.: Áno.

Eses: Tak to by ma zaujímalo...

K.K.: To je celkom zaujímavé, že práve teraz prichádzajú dosť nezvyčajné ponuky na spievanie. Jednak idem sprevádzať Alexandrovcov na turné a potom ešte s jednou opernou speváčkou, ale to ešte nebudem prezrádzať a potom ešte budem reprezentovať Slovensko na Expo v Šanghaji. Na to sa tiež veľmi teším.

Eses: Hudci z Kyjova, Alexandrovci, operná speváčka – to sú dosť hraničné a vzdialené veci. Kde sa začínajú a končia tvoje hranice pre spoluprácu?

K.K.: Neviem, nikdy som nad tým takto nepremýšľala, lebo ja som veľmi dlho bola v hraniciach.

Eses: V hraniciach kapely?

K.K.: Áno, to boli pre mňa určité hranice a teraz mám možnosť vnímať muziku aj z inej strany a experimentovať. Pre mňa sú to obrovské skúsenosti, pretože keby som teraz išla do spolupráce s orchestrom, tak by som už vedela, čo všetko to obnáša. Teraz mám možnosť sledovať, ako iní ľudia, iní muzikanti vstupujú do mojej hudby, ako ju menia, ako to mení tých ľudí, ako to mení môj prístup k hudbe. Určiť takéto hranice je veľmi ťažké, pretože keď je človek muzikant, tak sa práve naopak snaží objavovať aj to, čo je za tým a nielen byť v nejakej škatuľke.

Eses: Takže nemáš nič, čo by si z fleku odmietla?

K.K.: Ja neverím veciam, ktoré sú neúprimné. Keď idem do nejakého projektu tak musím byť hlavne presvedčená, že do toho chcem ísť, že sa chcem tomu odovzdať a že tomu chcem venovať čas. Tomuto projektu som venovala naozaj maximum. V danom období som naozaj nerobila nič iné iba toto. Nevedela som ani ako to dopadne. Nikdy som nespievala v divadlách, pred ľuďmi, ktorí sedia a ktorých musí zaujať celok, nikdy som sa nezohrávala s toľkými muzikantmi, nikdy som nebola v situácii byť s muzikantmi, ktorí úplne inak vnímajú rytmus.

Eses: Čo ťa hudobne najviac ovplyvnilo?

K.K.: Myslím, že moje skúsenosti s kapelami v ktorých spievala a fascinovaná muzikou ktorú robí Bjork, Depeche Mode, U2 a všetkými skupinami okolo ktorých je nejaký smrad a tá muzika je emotívna a sú v nej cítiť osobnosti. A potom snaha vytvoriť niečo podobné, snaha vytvoriť vlastnú pieseň napriek tomu, že nemám žiadne hudobné vzdelanie.

Eses: Ľutovala si niekedy, že spievaš?

K.K.: Priznám sa, že hej. Boli to skôr také tie pubertálne výkyvy nálad, kedy mi bolo ľúto, že všetci môžu lietať po svete a užívať si a ja som bola zavretá v štúdiu a bola som pucovaná zo všetkých strán a bola vo mne veľká rebélia voči všetkému. Tvárila som sa, že mi je to úplne jedno, ale v skutočnosti nikdy nebolo.

Eses: Na druhej strane si mala pätnásť, spievala si s IMT Smile, najlepšou slovenskou skupinou v tých časoch a bola si svojim spôsobom hviezda...

K.K.: Nebolo to tak, pretože som mala našťastie okolo seba dosť ľudí, ktorí mi povedali kam patrím a aké sú moje hudobné kvality, takže som nikdy nemohla nadobudnúť tento pocit. A som za to vďačná. Je vždy dôležité uchovať si nejakú pokoru.

Eses: Skús charakterizovať svoj hudobný vývoj, pretože sa toho naozaj veľa zmenilo odkedy si na scéne.

K.K.: Fíha, to je ťažká otázka. Áno, veľa sa toho zmenilo, ale neviem či sa to dá zhrnúť takto narýchlo, ale asi ten vývoj súvisí s tým, ako citlivo človek vníma okolie a s tým, čo chce predať. Najväčšia škola bolo vždy štúdio a mikrofón. Veľakrát som zložila pieseň a chcela som do nej vložiť tú emóciu, ktorú som mala v srdci ale v žiadnom prípade som ju nedokázala hlasom predať. Niekedy stojíš za tým mikrofónom týždne, niekedy mesiac a potom máš pocit, že teraz to musí vyjsť, lebo sa za tým mikrofónom rozplačeš a tá emócia tam musí byť. A potom si to pustíš a v tej skladbe nie je nič. Takže môj hudobný vývoj veľmi úzko súvisí so snahou byť pravdivá a to sa naozaj nedá zo dňa na deň. Mám pocit, že niektoré piesne, ktoré som zložila kedysi dávno viem až teraz zaspievať.

Eses: Na tvojom sólovom albume Zodiak spievaš aj v polohách, v ktorých ťa dovtedy nebolo veľmi počuť. Napríklad skladba Láska je spievaná veľmi jemne až sopránovo, čo je diametrálne odlišné od altovej polohy, ktorá bola dovtedy vždy na ušiach. To sa ako stalo?

K.K.: To je práve ono. Zložíš si piesne a chceš aj takto spievať a chceš aj toto skúsiť. A som rada, že si si to všimla. Na tom albume sú tie polohy veľakrát pre mňa nové a odhalilo mi to, že tých možností je veľké množstvo a je krásne ich objavovať.

Eses: Na albume si spolupracovala s celkom veľkými menami. Mieriš vysoko?

K.K.: To bol taký môj veľký sen. Ja som posielala demo nahrávky s malou dušou a z tých piatich producentov sa mi ozvali traja a bola to zase veľká skúsenosť môcť pracovať aj s inými hudobníkmi, pretože tá skúsenosť je neprenosná. Angličania vnímajú muziku inak. Tu ani jeden človek nevie zahrať gitary tak ako oni. Len citlivý poslucháč si to všimne, ale je to tak. A s tak citlivým človekom, ako bol môj producent som ešte nepracovala. On ma vedel neuveriteľne podržať, napriek tomu, že nevedel po slovensky, tak vždy vedel v pravý čas prísť a povedať, čo to potrebuje.

Eses: Čo s druhým albumom? Viem, že si dávaš načas. Ako dlho to ešte bude trvať?

K.K.: Ja už v podstate mám materiál na druhú platňu, ale priznám sa, že chcem od seba zase viac a čakám ešte na nejaký príval nových informácii a navyše mi stále vŕta v hlave môj projekt s dievčenskou kapelou, ktorú som už aj založila, aj už pre ne píšem pesničky, ale stále nejako nemám čas. To je môj sen zo strednej školy. Máme kapelu, ktorá sa volá The Cubes a sú tam piesne, ktoré sú veľmi nápadité a veľmi živé a našla som tam pre seba polohu, ktorú by už poslucháči u sólovej speváčky asi neskonzumovali a je pre mňa veľmi dôležité vyskúšať.

Eses: Takže sólový album ustupuje experimentom?

K.K.: V tejto chvíli čiastočne áno.

Eses: Ďakujem za rozhovor.