rozhovory

Dva: My vieme, o čom spievame

02. 12. 2011 17:04

Netradičné české duo Dva vzniklo v roku 2006. Manželia Jan a Bára Kratochvílovi spievajú vymysleným a pritom v istom zmysle zrozumiteľným jazykom a svoju hudbu označujú ako „folklór neexistujúcich národov“. Radi experimentujú, radi púšťajú do nových projektov ako napríklad nahrať muziku pre každodenný život k rôznym činnostiam. Na Pohode Indoor Festivale sme sa s touto dvojicou rozprávali o tom, ako sa dá robiť hudba bez nôt, aké jazyky ich inšpirujú ale aj o tom, prečo nahrávajú hlboko v horách.

KJ:    Vymýšľate si slová, napodobňujete jazyky. Je ťažké pamätať si texty? Máte nejaké pomôcky, ktoré vám pomáhajú spomenúť si?

B:     Nie je to také ťažké.
J:    Je to vlastne jednoduchšie.
B:     Keď si to napíšeme, tak sa to aj jednoducho naučíme.
J:    Je to jednoduchšie v tom, že keď sa popletieme a nespievame práve naraz, tak sa vôbec nič nedeje.
B:     Ale ani sa nestáva, že by sme sa pomýlili. My nepoužívame noty a aj na nástrojoch hráme spamäti, takže je to ako keby spojené. Aj keď mi niečo vypadne, tak to naskočí samé.

KJ:    Vy však hráte na rôzne nástroje, ako ste sa na ne učili hrať bez toho, aby ste poznali noty?

B:     Keď som bola malá, chodila som na flautu, takže noty som chvíľu poznala. A potom som ešte rok chodila na saxofón. Noty však človek zabudne hneď. Keď sa hrá napríklad s gitarou, tak je nutné transponovať a to ma už príliš nebaví. Bolo teda pre mňa jednoduchšie zapamätať si melódiu a nájsť hmaty skúšaním. Na skúškach používame aj diktafón a potom sa už nahraté snažíme napodobniť.

KJ:    V niekoľkých rozhovoroch ste sa vyjadrili, že sa vám veľmi páčia jazyky pobaltských štátov, napodobňujete takisto švédčinu či francúzštinu. Prečo práve tieto jazyky? Čo sa vám na nich zdá také pekné?

J:    Na týchto jazykoch je veľmi zvláštne, že je to samostatná jazyková skupina - nie je to ani slovanský jazyk, ani románsky a ani germánsky. Sú to pobaltské jazyky a hovorí nimi len asi päť až šesť miliónov ľudí. Tieto jazyky sú zároveň najbližšie nejakému európskemu prajazyku a veľmi zvláštne je, že na základe zvuku a hlások sa dá odhadnúť čo niektoré slová vyjadrujú.
B:     Nie však úplne absolútne, ale človek má pocit, že je to tak trochu „povedomé“.
J:    A zároveň sú tie jazyky aj spevné.
B:     Mne sa napríklad páči, že tomu zároveň nie je rozumieť vôbec. Keď počujete nórčinu, alebo dánčinu, tak v nich trochu vzdialene počujete nemčinu. A keďže toto je samostatná vetva, nespoznávate vôbec nič.
J:    Ale nie je to ako maďarčina, alebo fínčina. Tam má zase človek pocit, že je to z úplne inej oblasti.

KJ:    Čo je vašou najväčšou hudobnou inšpiráciou?

J:    To je rôzne. Napríklad ja som bol pred štrnástimi dňami na koncerte v Hradci Králové, kde sa spievali každé tri hodiny v katedrále skladby Arvo Perta po 20 minút a to bol najkrajší hudobný zážitok, aký som tento rok mal.
B:    Pre našu kapelu sú inšpirácie práve atmosféry rôznych krajín a ich jazykov.

KJ:    Cestujete teda veľa?

B:     Posledné dva roky cestujeme dosť. Splnil sa nám sen, že s kapelou jazdíme po Európe. Chceli by sme koncertne navštíviť ešte aj Pobaltie a Island. Zo začiatku nás veľmi inšpiroval aj taký „sen zo severu“. Veľmi sa nám páčili severské jazyky, ich atmosféra a islandská hudba, aj keď sme tam predtým nikdy neboli. Takže vlastne to bola naša predstava toho, ako to tam vyzerá. Keď sme tam išli hrať, ľuďom to bolo naozaj blízke. A to bolo veľmi príjemné.

KJ:    Kde presne nahrávate?

J:    Máme dve miesta: jedno je chata mojich rodičov a druhé je chata Bárinho otca. Obidve sú v horách na samote.
B:     Môj tatino pracoval pre rozhlas a má tam vybavenie, ktoré je síce staršie, ale veľmi dobré. Takže tie oficiálne albumy sme nahrávali práve tam v prázdninovom tempe s producentom, ktorého sme pritiahli do hôr.

KJ:    Využívate rôzne zvuky, ako praskanie oleja, vytie psa. Inšpirujú vás práve takéto nahrávacie podmienky v tvorivom procese?

J:    Ja by som nepovedal, že je to inšpirácia. Skôr by som povedal, že často pracujeme s náhodou. Je to asi skôr metóda. Pokiaľ preletí okolo stíhačka, tak preletí.
B:     Pre nás nie je také dôležité si vyčistiť prostredie, aby sme tam nemali žiadne rušivé zvuky. Pre nás je dôležité, aby sme to mohli nahrávať v pokoji a keď sa niečo stane, tak si to radi „vezmeme do hry“. V poslednom čase sme si však zvuky začali loviť aj cielene. Chodíme s diktafónom v ruke po lese, alebo po meste a potom to dávame do nahrávok.

KJ:    Stretli ste sa na začiatku s tým, žeby vás niekto od vášho nápadu tvoriť vlastné slová, odhováral?

J:    To sa nám vlastne deje často. Napríklad v Čechách sa nás občas niekto pýta, prečo nespievame česky. Ale pýtajú sa nás to aj v iných slovansky hovoriacich krajinách. Je to tak trochu záhada, pretože ľudia z iných jazykových skupín sa nás na to nikdy nikto neopýtali. Hlavný dôvod je asi ten, že si často myslia, že spievame po česky. Keď sa dozvedia, že máme vymyslený jazyk, je to pre nich niečím zábavné.
B:     Keď to úplne zovšeobecním, tak na západe to nikoho neprekvapuje a na východe sa občas stane, že na nás trošku apelujú, alebo že chcú, aby tým textom bolo rozumieť.
J:    Zrazu ako keby tam pre nich chýbal význam toho textu a vyzerá, že je to ako keby dôležitejšia súčasť v hudbe, než samotná hudba.
B:     Zo začiatku bolo aj pár hlasov, že by sme mali spievať po česky. Bolo to smiešne. To ale potom poľavilo, lebo sme sa nášho jazyka držali. Je v tom taká sloboda, že si každý môže predstaviť niečo iné, ale atmosféru nesie v prvom rade hudba. Je to trochu aj hra, že máme preložené texty, máme významy a vieme o čom spievame.

kj

reklama

hodnotenie:

priemerné hodnotenie:
3

späť

Diskusia k článku (0)