rozhovory

Aneta Langerová: Keď si niečo vezmem do hlavy, nikto nič nezmôže

25. 02. 2010 15:46

Aneta Langerová sa na Slovensku síce veľmi často neobjavuje, ale v rámci Jsem Tour predsa len spravila výnimku a v bratislavskom Majestic Music Clube odohrala jediný slovenský koncert. Dobrá príležitosť dozvedieť sa viac o vzniku albumu, ale aj o tom, kedy treba vyjsť von z dverí.

Eses: Na Slovensku sa veľmi často neobjavuješ. Aj bratislavský koncert bola tvoja jediná zastávka
v rámci Jsem Tour na Slovenku. Máš nejaký prehľad o slovenskej hudobnej scéne a o hudobnom publiku?

A.L.: Mám prehľad na základe svojich skúseností, pretože na Slovensku som v predchádzajúcich rokoch bola viackrát, takže viem, čo mám zhruba očakávať. Musím povedať, že publikum je hrozne fajn, je spontánne a to platilo aj od dnešnom koncerte. V Čechách sa málokedy stáva, že sa ľudia na koncerte roztancujú. A mám aj pár kapiel a interpretov, ktorých mám rada.

Eses: Napríklad?

A.L.: Napríklad je to Katarína Knechtová, ktorá má skvelé veci a veľmi ma baví tým, ako interpretuje. Je to dievča, ktoré má čo dať a má čo povedať. Tiež počúvam Janu Kirschner, už od čias, keď som ešte bola malé dievča. Potom mám napríklad rada Mekyho Žbirku, ktorý je pre mňa taký John Lennon. Samozrejme, pre koho iného nie?

Eses: Ako si spokojná s koncertom? Bolo tu trochu menej ľudí, alebo ani nie?

A.L.: Pre mňa je to celkom veľký luxus prísť sa s celým týmto ansámblom pozrieť na Slovensko a zahrať tu, lebo v Čechách teraz máme dvadsať koncertov. Bol to síce komornejší koncert, ale pre mňa bol veľmi dôležitý.

Eses: Poďme k tvojmu novému albumu Jsem. Veľa sa o ňom hovorí a reakcie sú veľmi pozitívne. Vieš ten album sama nejako zaradiť v kontexte tvojej tvorby?

A.L.: Prvý album Spousta andělú je veľmi popový, druhý Dotyk je zas naopak až alternatívny. Oba albumy mi však dali základ k tomu, aby som mohla urobiť Jsem. Trochu som sa vrátila k tomu, v čom som vyrastala, keď som bola malá. Sú to pesničky a to, že človek môže spievať a otvárať sa. Ľudia, ktorí sú okolo mňa a ktorí mi niektoré z tých skladieb skladali, to veľmi dobre pochopili, uchopili a napísali mi skvelé veci.

Eses: Čiže s albumom Jsem si v rámci doterajšej tvorby najviac spokojná?

A.L.: To je otázne. Každý album vypovedá o nejakom konkrétnom období, v ktorom je človek tu a teraz a tu a teraz ho zaznamená. Takže ja som bola spokojná s každým albumom a pevne verím, že s každým albumom budem spokojná rovnako.

Eses: Ako prebiehala tvorba albumu? Mala nejaké kľúčové spolupráce, kľúčové momenty?

A.L. : Rozhodne to bola spolupráca s Martinom Ledvinom, ktorý je producentom albumu a ktorý so mnou niekoľko rokov hrával a spolupracovali sme na nejakých aranžérskych veciach. Tam sme si vyšliapali cestu, ktorá vyvrcholila práve na tomto albume. Myslím, že Martin mi práve veľmi pomohol, dať do jednej miestnosti kopu ľudí, ktorí majú rovnaký cieľ, vedia sa postaviť za mňa a povedať: Tak ja do toho idem s tebou. Druhá vec je kapela, ktorá so mnou album nahrávala a ktorá je fakt skvelá. Adam Koller, Jakub Zitko Aňa Mlinariková, to sú ľudia, s ktorými sa skvele hráva a ktorých snáď nikdy neopustím. K nim do živej podoby kapely teraz pribudli ešte dvaja skvelí muzikanti Ludvík Kulich a Jakub Vejnar. Potom som objavila Filipa Horáčka, ktorý napísal skladbu Den, čo je moja najobľúbenejšia skladba na albume. Ďalej album ovplyvnil Tomáš Klaus, ktorý mi po noci prerozprávanej pri víne napísal pesničku Jsem. Oskar Petr ,ktorý prišiel s Jedináčkem potom, keď sme niekde s nadsázkou povedali, že ten album bude ako Led Zeppelin a on hneď klopal na dvere, že má pre nás vec. A samozrejme, Michal Hrůza – toho nemôžem vynechať.

Eses: A kto máva rozhodujúce slovo?

A.L.: Tak to by som asi neprežila, keby ho nemám ja. V tomto som veľmi veľký egoista a keď si niečo vezmem do hlavy, nikto nič nezmôže. Navyše, som to ja, kto tie skladby bude spievať, ja s nimi idem s kožou na trh, takže neviem, prečo by som nemala mať práve ja hlavné slovo. Hoci mi ktokoľvek môže prísť čokoľvek povedať, pomôcť. Ja si to všetko rada vypočujem, dokonca poviem, že som sa zmýlila, že má pravdu niekto iný, aj to už dokážem, ale musím mať pocit, že ma nikto nemôže k ničomu prinútiť.

Eses: Okrem všetkých ľudí, čo si menovala sú na albume aj tri skladby, ktorých si výhradnou autorkou. Dokola, Motýl a Vzponínka pôsobia ako veľmi krehké a osobné skladby. Vzpomínka je na albume posledná, hrala si ju aj ako poslednú skladbu dnešného koncertu. Spomienky na matku sú pre teba asi veľmi určujúce.

A.L. :Myslím, že určite. Okrem toho, že to stále zvádza do folku, s čím tak trochu bojujem, pretože mám rada aj ten pop a rada držím aj elektrickú gitaru a veľmi ma to baví blbnúť, sú to aj presahy. Tak, ako bola pre mňa dôležitá pesnička Němá na poslednom albume, tak je dôležitá aj Vzpomínka. Nejakým spôsobom ma to vždy navedie na prácu na novom albume a je to automatické, nie je to tak, že si to vymýšľam a chystám na seba nejaké pasce.

Eses: V poslednom čase sa veľa hovorí o tvojom osobnom živote v súvislosti s tvojou partnerkou. Bolo to tvoje vyhlásenie verejnosti odľahčujúce, alebo sa práve teraz začínajú problémy?

A.L.: Nemyslím, si žeby sa začínali problémy, naopak si myslím, že je to skôr naopak. Myslím, že je to fér aj voči ľuďom. Mnohí mi písali, že si ako keby vydýchli. A ja som si to prežila už predtým a bolo pre mňa strašne zásadné odbiť ten bláznivý bulvár a žiť normálne. O to mi išlo asi najviac.

Eses: Bulvár je ešte dotieravý?

A.L.: Ani neviem. Odvtedy čo ten článok vyšiel som na turné a nemám prístup k žiadnym médiám ani bulváru, takže naozaj neviem. A je mi to aj dosť jedno, pretože tá informácia je jasná: Kto to máte rovnako, vyjdite z dverí von! Nerobíme nič zlé, skrátka sme sa takto narodili a je na nás, aby sme s tím dokázali aj naplno žiť.

hodnotenie:

priemerné hodnotenie:
3.3

späť

Diskusia k článku (0)