Nadšenie je tak vysoké, že je zbytočné ho skrývať. Pätnásty ročník Pohody nie je len potvrdením jej svojprávnosti, o čom svedčí Občiansky preukaz na ich webe, ale vďaka britským Pulp sa práve v tomto roku posunuli hranice najlepšieho koncertu, aký sa dal v histórii festivalu vidieť.

Piatok mal v ponuke československý predohrev. The Uniques, Dan Bárta & Illustratosphere a s veľkou pravdepodobnosťou aj z hlavného pódia odznejúci Billy Barman splnili očakávania svojich. Začalo pršať. Tak, ako kvapky ustávali, s príchodom osemnástej hodiny napochodovali na hlavné pódium belgický dEUS, aby len tak mimochodom predviedli, ako nápadito sa môže gitarová kapela po hudobnej stránke prezentovať. Nasledujúcu dilemu, či ísť znova po rokoch skúsiť objaviť to, čo som na Le Payaco zatiaľ neobjavil asi len ja, alebo sa konfrontovať s alternatívnym pohľadom na alternatívu v podaní amerických Battles, som samozrejme vyriešil šalamúnsky. Pol hodina Battles, pol hodina Le Payaco. Úplne najvýstižnejšie, to prvé bolo až veľmi a to druhé stále rozhodne málo. Trochu mimo časovú os, piatková noc pokračovala s úderom polnoci v rytme ska s britským pesničkárstvom v podaní osemdesiatkových Madness, ktorý okrem toho, že nevynechali podstatné hity, stihli miestami ponúknuť aj jemne estrádny zvuk slúžiaci skôr ako element tlmivý. 

Desať hodín večer a Bažant stage je ideálne zaplnený. Ľudia sa začínajú baviť na laserom vytvorených nápisoch, čo by prvých pokusoch Pulp komunikovať s publikom a zároveň predvedenie ich vlastných svetiel, ktoré si na Pohodu priviezli. Nikto nevie presne povedať, v ktorom momente úvodnej Do You Remember the First Time sa zrazu kapela zjavila na pódiu, ale chvíľu, kedy sa prvý krát zjavil spevák a mozog celej, po deviatich rokoch obnovenej kapely Jarvis Cocker, si pamätáme všetci.

Hoc má štyridsať sedem rokov je celkom zreteľne vidieť ako si tieto koncerty s pôvodnou zostavou, ktorá nahrala najznámejší album Different Class (1995), užíva. Práve skladby z tohto albumu tvorili aj gro celého vystúpenia. Okrem známych singlov Disco 2000 a záverečnej Common People boli k počutiu aj I Spy, Something Changed, Sorted For E's & Wizz, Underwear či Monday Morning. Absolútnym vrcholom bola rovnomenná pieseň z albumu This Is Hardcore (1998), alebo nádherná Sunrise, ktorá reálne uzatvára posledný album Pulp We Love Live (2001). Nebol to obyčajný orgazmus a neboli len dva.

Od toho, že krátky poobedný dážď spravil areál letiska neporovnateľne užívateľnejším, cez kartónové krabice, na ktoré sa dalo potom sadnúť na mokrú trávu, alebo to boli krabice určené na niečo iné a až po všetko vyššie popísané, bol piatok na pätnástej Bažant Pohode dňom veľmi vydareným.

MO