albumy

Klaxons - Surfing The Void

25. 08. 2010 11:40

Nebudem chodiť naokolo a jednoducho priznám, že Klaxons mám rada. Myths of the Near Future ešte stále figurujú medzi albumami, ktoré z mp3 prehrávača nevymazávam a s každou novou informáciou o pripravovanej dvojke rástla moja chuť na ňu. Najmä potom, keď sa objavili Flashover a Echoes som čakala, ako to dopadne s „kritickým“ druhým albumom. Opäť nebudem chodiť naokolo a jednoducho priznám, že aj Surfing The Void sa mi jednoducho páči.

Reči o tom, že druhý album netreba počúvať, ak si Klaxons chcete zapamätať ako dobrú skupinu nie sú celkom namieste. Áno, treba priznať, že hitovky, ako Golden Skans alebo It’s Not Over Yet na prvé počutie nájdete, len ak máte pre Klaxons naozaj slabosť a ak im budete schopní odpustiť aj výrazne pritvrdenie v hudbe. To nastalo pravdepodobne pod vplyvom nového producenta Rossa Robinsona, ktorý je povestný nekompromisným prístupom ku svojim zverencom a spoluprácou s hviezdami ako Slipknout, Korn alebo Sepultura. Najtvrdší a najtemnejší cirkus si užijete na rovnomennej Surfing The Void a v záverečnej Cypherspeed. Keď k dosť tvrdému zvuku pridáte aj onú špecifickú disharmóniu, znepokojivú farbu vokálov a katastrofické vízie sveta v textoch, môže vám byť aj tak trochu úzko. Klaxons ale nikdy nesľubovali prechádzku ružovou záhradou. Dokonca ani vtedy, keď sa pod škatuľkou nu-rave obliekali do pestrofarebných oblečkov.

Silné momenty pripravujú Klaxons aj vtedy, keď sa cez plece obracajú k svojmu debutu. Echoes, Flashover alebo Venusia sú presne tie skladby, ktoré ako-tak prinavracajú k už poznanému štýlu. Aj v týchto viac-menej hitových skladbách sú Klaxons zas o krok ďalej, ako tomu bolo na debute. Takže nebudem chodiť naokolo a jednoducho priznám, že si ten pustím album ešte raz.