Coldplay síce vyhrali tohtoročné Grammy, no cermoniál otvorila varovným výstrelom iná legendárna kapela - U2 s ich comeback singlom Get on Your Boots.  Dvanásty štúdiový album írskych rokerov je podobne ako jeho poslední predchodcovia ani nie tak štúdiovým albumom ako svetovou udalosťou s dych vyrážajúcou ambíciou a strhujúcim, chvíľami takmer vulkanickým soundom.

“I was born to sing for you/I didn't have a choice but to lift you up," (Narodil som sa aby som pre vás spieval/ Nemám inú možnosť než vás pozdvihnúť) vyhlási Bono v prvej polovici albumu v piesni "Magnificent." Na pozadí chvejúcej sa Edgovej gitary znie Bonov hlas takmer zakríknuto no už po chvíli znie ako Bono ktorého poznáme – vo výškach v refréne, ktorý končí jediným slovom "magnificent," (nádherné) opakovanom s pôžitkom v dlhých slabikách. Nie je to však v samochvále ale skôr s úžasom a rešpektom, ako keby teraz keď je na vrchole, v strede 12 štúdiového albumu, stále nemohol uveriť tomu, že dostal do vienka dar. Dar na výrobu problémov a nedá sa nedodať, že ten správny druh problémov - a to úžasný hlas. No zároveň dobre vie, že mal obrovské šťastie pretože bez Larryho Mullena, Claytona a The Edge by bol len tým - dobrým hlasom.

"It was one dull morning/I woke the world with bawling," (Bolo to jedno nudné ráno/ zobudil som svet svojim krikom) chválil sa Bono v "Out of Control," ktorú napísal na svoje osemnáste narodeniny (vyšla na írskom debutovom EPčku U2). A aj po rokoch spieva Bono o spievaní – téma sa objavuje na celom albume No Line on the Horizon, prvom po takmer päťročnej prestávke a zároveň najlepšom čo sa týka objavovania novej melodiky od  Achtung Baby z roku 1991.

Bolo to jasné od chvíle kedy titulný track prvý krát zaznel z reprákov rádii. Na pozadí víriacich Enových synťákov, hravého rytmu a gitár, Bono spieva typickým falzetom o záhadnej voľnomyšlienkárskej dievčine.  "She said, 'Time is irrelevant, it's not linear'," (Povedala: Čas je nepodstatný, nie je priamočiary) - skladba na tému žien, ktoré v rúcajúcom sa svete mužov držia v rukách všetky odpovede. Tento track ako aj ďalšie na albume vynikol počas pobytu skupiny v Maroku v meste Fez. V rozhovoroch kapela hovorí o meste na križovatke medzi Západným modernizmom  a Východnými tradíciami –  typická rovnica pre svetobežníkov z U2.

Brian Eno a Daniel Lanois, boli v dlhom rade spolupracovníkov kľúčovými postavami, v procese písania ako aj nahrávania, kým Steve Lillywhite spracoval sound do finálnej podoby. Už toto zloženie produkčného týmu bolo pre album dobrým znakom - ten istý tím sa podieľal aj na kultových The Unforgettable Fire (1984) a už spomínanej Achtung Baby. A podobne ako tieto albumy aj No Line on the Horizon je smelým a krásnym a hĺbavým pretvorením hudby U2.

"No Line..." je výnimočná nahrávka, ktorá sa najviac odkrýva práve vo svojich miernejších pasážach. (Výnimkou je samozrejme, hravá "Get on Your Boots," ktorá príde na rad práve uprostred albumu ako keby si kapela myslela, že potrebuje niečo energickejšie v polčase.) Fakt je, že komerčne najúspešnejšie albumy U2 boli všetky istým spôsobom konfrontačné: dramatický vstup na scénu s Boy(1980); duchovná-cesta v The Joshua Tree (1987); elektro-Weimar mix v Achtung Baby; návrat ku koreňom v How to Dismantle an Atomic Bomb (2004). No Line on the Horizon  smeruje ku írsko-gotickej mágii z The Unforgettable Fire (1984), a techno-roku Zooropy (1993) — no s nástojčivou chytľavosťou v gitarových melódiách, rytmoch a vokáloch. V "No Line on the Horizon," je typický sound kombináciou niečoho čo by sa dalo nazvať hukotom „garážového-organu“, zámerne skreslených gitár a Mullenových bicích ako z vojenskej prehliadky (pri ich presnosti si chvíľami nebudete istí  či je to on, alebo automatická slučka - a to to myslíme ako kompliment).

Kým skladba Get on Your Boots je celá high-tech, "na hrane" elektronická, nasledujúca - Stand Up Comedy, sa vznáša na riffe, ktorý je rovnako arkánny ako keby pochádzal z pera Led Zeppelin a v Moment of Surrender, sa starodávne a moderné stretáva vo futuristickom gospele.  Niektoré skladby sú ako z denníka cestovateľa, či už zachytávajú povznášajúci návrat do Afriky „Fez – Being Born“ - najmenej lineárnej skladbe na albume, alebo čas strávený pri laptope na palube lietadla – „Unknown Caller“. "Cedars of Lebanon" ukončí album podobne ako  "The Wanderer" ukončil  Zooropu – je to absolútny dôkaz, že nahé minimum stačí - (tento krát je to Bono kto sa točí v uzavretom kruhu  trosiek namiesto Johnnyho Casha, ktorý naspieval "The Wanderer") čistá gitara a elektronický sound, znie ako lovesong od Jimiho Hendrixa, keby sa doži digitálneho veku.

Každému kto si vypočul  No Line On The Horizon je jasný rozdiel medzi Bonom bojujúcim so svetovou chudobou a Bonom rokerom -  v  hudbe nenájdete spasiteľské výzvy, len zrkadlo globálneho chaosu. Bono dobre vie čo si niektorí myslia o jeho roli aktivistu – a druhú stranu mince zachytáva v textoch "I'll Go Crazy..." — "The right to appear ridiculous is something I hold dear" (Právo vyzerať smiešne je niečo čo si veľmi cením) —  kým v ("Stand Up Comedy") naznačuje pochybnosti, že občas zachádza priďaleko a pritom dobre vie, že nikdy nebude tak dobrý ako sú jeho vlastné ideály.  "I don't wanna talk about wars between nations," (Nechcem hovoriť o vojnách medzi národmi), zaznie v prvom singli Get On Your Boots , a  hneď aj so sexy úškronom dodá  "Not right now – Hey, Sexy Boots! ( Nie teraz – Hej Sexy Boots!)"

Pre U2 je dobré, že sa Bono nechá tak ľahko rozptýliť...
sp,