-red-

Jedinou skutočnou britskou odpoveďou na úspech The Strokes boli The Libertines. Ľudské teplo, ktoré vrelo medzi Dohertym a Baratom sa premieňalo vďaka vrodenému pesničkárstvu minimálne prvého z nich v dokonalé pesničky, čoho dôkazom boli dva skvelé albumy. Doherty sa však spustil viac ako bolo potrebné a bol koniec. Pre veľa ľudí koniec jednej dekády.


O nespočetnom množstve bočných a sólových projektov zo strany oboch autorských strán v období po ich rozchode sa dalo vždy len smutne konštatovať, že jeden chýba druhému aj autorsky. Doherty potrebuje lásku a Barat výraznejší songwriting a tak stále dokola. Akékoľvek otázky o návrate k The Libertines ostávali buď nezodpovedané, alebo zanikli v mediálnom love na Dohertyho, ktorý však na druhej strane dokazoval, že vykradnúť Baratov byt nebolo najväčším prúserom aký dokáže dať. Koľko asi musí mať problémov, keď je vám zakázané bývať v Londýne?

Pár rokov dozadu sa začali šíriť správy, že by to s obnovením The Libertines možno nemuselo byť až tak nerealizovateľné. Doherty si prešiel odvykačkou v každom centre, ktoré v tomto smere dokáže Thajsko zámožným mužom poskytnúť a hoc sa Barat tváril, že je moc
vyťažený bolo jasné, že tento stav nedokáže odmietať večne. Začalo to niekoľkými koncertmi na veľkých britských festivaloch a pokračovalo presunom Dohertyho späť do Thajska, aby mohol pokračovať v živote kde sa nikto z jeho okolia ako díler neživý. Aby mu čas plynul ľahšie prišiel ho pozrieť aj Barat spoločne s zvyškom The Libertines. Zárodky ich comebackového albumu mohli začali naberať reálne kontúry.

Tretí album The Libertines sa volá Anthems for Doomed Youth a z veľkej časti preto, lebo je pekné vedieť, že Doherty s Baratom dospeli sa nedá celkom na plné ústa zakričať, že je to ich najslabší album, aj keď pravda to je. S veľkou pravdepodobnosťou sa nedalo ani očakávať, že by The Libertines mohli prekonať prvé dva albumy. Všetko v čo sa dalo dúfať bol prípad, v ktorom by sa siahlo po starých nepoužitých nápadoch, ktorých ostalo z prvého obdobia neúrekom. Čiastočným splneným je prítomnosť skvelej skladby You're my Waterloo, či niekoľko tiež do nového šatu navlieknutých doteraz oficiálne nepoužitých nápadov. V prípade druhej skupiny skladieb si však musíte pýtať deluxe verziu albumu.

Aj keď je Anthems for Doomed Youth skôr sklamaním je potešiteľné vedieť, že Doherty s Baratom sú zas v tom. Najlepšia autorská spolupráca mojej generácie môže pokračovať a tým pádom nevadí, že autorsky už pokrivkáva. Faktom ostáva len to, že Noel Gallagher
nemusel odmietnuť ponuku album produkovať. Mohla to byť veľmi zaujímavá kombinácia.





Zdroj (foto): http://www.musicuniverse.com.au/