Vedieť prijať pochvalu a zostať pokorný, aj napriek úspechu nedokáže hocikto. A komu by už len nenapršalo aspoň trochu do nosa, keď sa o vás všetci vyjadrujú len v samých superlatívoch? Bažant Pohoda to dokázala. Aj jej devätnásty ročník bol vynikajúci. A aj keď sa každý rok zdá, že sa to už asi nedá vylepšiť, aj tak sa vždy niečo nájde.

Každý rok po Bažant Pohode hovoria médiá o nezameniteľnej atmosfére a o nadštandardnom prístupe k návštevníkom a umelcom. Nie že by to tentokrát nebola pravda. Ale povedzme si úprimne: toto sú veci, ktoré pre Bažant Pohodu zostanú príznačné, kým ju bude robiť Michal Kaščák so svojím tímom. Poďme sa ale radšej pozrieť na uplynulé tri dni a na ich výnimočné momenty, ktoré sa už nikdy nezopakujú.


  
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Opakovanie je matka múdrosti. Ale nie na koncerte

Minulý rok sa štvrtok niesol na Bažant Pohode v znamení menšieho headlinera Tame Impaly. Kapela vtedy ešte s dvoma štúdiovkami, potešila všetkých indie rockových nadšencov (a že ich na Pohodu chodí neúrekom). Tentokrát stavil organizačný tím na obrovské meno. Pred polnocou sa na hlavnom stagei predviedla francúzsko-španielska legenda Manu Chao aj so svojím projektom La Ventura. Napriek rekordne dlhému koncertu – najdlhšiemu v histórii festivalu, by bolo možno lepšie, ak by bolo vystúpenie hudobníka skrátené. Dva a pol hodinový koncert by sa totiž hodil viac niekomu, kto robí trochu rôznorodejšiu hudbu. Aj keď na druhej strane, reggae rytmus a úsmevy na celú obrazovku pridali k lepšej nálade naozaj každému. Ale bolo to dlho. A Manu Chao, z nenámeho dôvodu opakoval niektoré skladby aj niekoľkokrát, čo nepôsobilo práve najlepšie. Navyše hit Me Gustas Tu zaznel viac ako lajtmotív uprostred inej skladby, než ako samostatná pesnička, ktorej refrén: Que voy a hacer/Je ne sais pas/Que voy a hacer/Je ne sais plus/Que voy a hacer/Je suis perdu/Que horas son, mi corazón si chcel tou svojou pseudo špancúzskou žvatlaninou zaspievať každý. 

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

1:1 pre žánrovú pestrosť

Tentokrát  sa organizátorom podarila výnimočne dobre žánrová pestrosť. Každý rok ide totiž viac-menej o žánrový battle. Jeden ročník prevažujú indie rockoví alebo rockoví interpreti, ďalšiemu zase dominuje elektronika. Tento rok bol viac o elektronike, ako o rocku v akejkoľvek subkategórii. Ale treba uznať, že headlineri boli žánrovo tak vyhranení, že si v nich každý mohol nájsť to svoje. Štvrtok to teda bolo reggae, ktorým Manu Chao vytrhol návštevníkov festivalu z ich pracovných a akýchkoľvek iných povinností. Piatok zase patril tanečnej hudbe, ale aj energickému rocku. Sobota sa niesla v znamení najväčšej tohtoročnej hviezde  a jej ambientnej elektronike – Björk. Na hlavné stagee sa dostala aj worldmusic na čele so sýrskym spevákom Omarom Souleymanom či indie folkáči Lola Marsh. Žánrovo bol tento ročník mimoriadne vyvážený. 

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Aj klávesák „Large“ sa na Pohode zabavil

Globálne najlepší program mal jednoznačne piatok, aj keď vrcholný koncert sa odohral až v sobotu. Večer otvorili škótski indie rockeri Franz Ferdinand a legendy zo 70 – tych rokov – Sparks. A dokopy im to neskutočne šľapalo. Zazneli aj hity samotnej formácie Franz Ferdinand Walk Away či Take Me Out, čo publikum dostalo do ešte lepšej nálady. O zábavu však núdzu pri tomto koncerte nemal rozhodne nikto, kto sa pozeral na klaviristu Rona Maela. Ten sedel za klávesami bez jediného pohybu a navyše sa tváril, ako keby ho celý koncert neskutočne otravoval. Nie je preto div, že keď počas sóla na bicích, pri ktorom na ne hrali všetci členovia formácie (okrem neho), vyskočil a začal predvádzať svoj podivný moonwalk a veľmi sa pritom zabával, bolo celé publikum v dosť veľkom šoku. Po chvíli sa vrátil zase na svoje miesto, kde pokračoval v hraní, akoby sa nič nestalo.

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

O jedenástej prišlo na hlavný stage duo z juhoafrickej republiky Die Antwoord. Kontroverzní Yolandi a Ninja prišli na pódium v sprievode svojho tímu a projekcie s obrovskými mužskými pohlavnými údmi, ktorými „dotvárali atmosféru“ celého svojho vystúpenia. O senzácie však nebola núdza ani potom. Dočkali sme sa ukážkovo vystaveného zadku Yolandi, ale aj vulgárneho nákladu v skladbách. Die Antwoord podľa niektorých podliezli hranice vkusu a preexponovaná šou vraj za to vôbec nestála. Dovolím si nesúhlasiť. Aj keď by niektorí v pododbných prípadoch najradšej oklieštili slobodu prejavu, možno je na mieste otázka: a čo ste čakali? Hlboký umelecký zážitok? Šou bez kontroverzií? Pravda je, že Die Antwoord išli až príliš mnoho pasáží na playback. V tomto prípade dokonca neobstojí ani argument, že bol aj trochu potrebný, keďže takmer neustále tancovali, pretože sme si neprišli vypočuť nahrávku, ale živý koncert. Šou to ale bola výborná a príjemne šokujúca. A o to predsa napokon aj šlo. P.S. Ninja na pódiu zagratuloval jednej z tanečníčok k narodeninám.

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Rock'n'roll is not dead


Fantastickým záverom piatkového večera bol presunutý koncert Eagles of Death Metal. Predchádzal mu môj niekoľkominútový rozhovor, keď mi líder kapely Jessie Hugh vysvetľoval, prečo kapelu zdržali štyri hodiny na srbsko-maďarských hraniciach. Ak ste tipovali obrovské bongo vo vnútri spevákovho ruksaku, tušili ste správne. Koncert však vyšiel o to lepšie, pretože ako tvrdil Hugh na pódiu, Eagles of Death Metal boli taký šťastní, že z toho vyviazli len s nejakou pokutou, že si koncert ešte výrazne predĺžili. Nakoniec spevák hodil do publika okrem svojho srdca, aj svoje tričko. A fanynky sa radovali ešte viac, ako keď na ne hádzal očkom počas koncertu a občas viedol dvojzmyselné reči. Práve tento koncert by sa oplatilo ešte organizátorsky spätne zreflektovať, a nabudúce doniesť na festival viac muzikantov s drsnými rockovými peckami.

Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Hudobný ohňostroj v maske

Na najlepší koncert si návštevníci počkali až do soboty. Islandská ikona Björk nenechala nič na náhodu. Pôsobivé vizualizácie, na ktorých bola nielen ona sama, ale aj detailné zábery na hmyz či prírodu odrážali bezvýhradne atmosféru. To, že speváčke nebolo vidieť do tváre kvôli maske bolo nanajvýš efektné, aj keď teraz hypoteticky nemôžeme povedať, že by sme ju videli, ako skôr počuli. Na druhej strane keďže Björk mohol fotiť iba jeden fotograf, pričom mohol spraviť iba obmedzený počet fotiek, ktoré pred publikovaním musela schváliť aj samotná speváčka, nebolo veľkým prekvapením, keď vystúpila vlastne inkognito. Michal Kaščák na dnešnej tlačovej konferencií povedal, že videl ako Björk tancuje na kraji pódia pri niektorých kapelách a rovnako aj v noci v artist village, čo bolo pre organizátorov, podľa jeho slov, obrovské zadosťučinenie. Jej manažment totiž povedal, že to vôbec nie je bežné. Atmosféru ešte umocnil skvelý ohňostroj, ktorý by sa do šou nehodil nikomu viac ako jej.

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Zdroj foto: Ctibor Bachratý
 
Bažant Pohoda sa tento rok naozaj blysla. Vypredaný festival, nadmieru spokojní umelci, ktorí sa stále neprestávajú čudovať nad výborne riešeným backstagom, ale aj atmosférou či nadštandardne kvalitnými službami v rôznych smeroch. Pohoda nakoniec ustála aj ročník s obrovským menom napriek tomu, že sa vždy bránila byť festivalom jedného interpreta. Michal Kaščák hovoril o tomto roku ako o najsilnejšom ročníku.

 
Najsilnejší ročník v dejinách Bažant Pohody alebo o tom, prečo už nikoho neprekvapujú superlatívy

Text: Kristína Jurčišinová
Foto: Stanislava Karellová