Tisíce ľudí si lístok na Pohodu kúpi skôr, než by vôbec vedelo jediného interpreta, ktorý bude na festivale ďalší rok hrať. S Michalom Kaščákom, zakladateľom najväčšieho slovenského festivalu Bažant Pohoda bola reč o zlých a dobrých chvíľach pri príprave festivalu, ale aj o tom, prečo niektorých umelcov na Bažant Pohode počuť nebudete asi nikdy.

KJ: Ako zatiaľ pokračujú prípravy na festival?


MK: Sme tu od nedele a zatiaľ sa postavilo už veľmi veľa stavieb. Pri príprave nám pomáhajú brigádnici. Dokonca prišli dve skupiny aj zo zahraničia. Všetko ide podľa plánu a nálada v tíme je výborná. Pred nami je ale aktuálne veľmi veľa práce. Je však ešte pred nami stále väčšina práce, čo sa týka samotných stavieb. No a tiež napĺňanie samotných priestorov ďalšou technikou, ako je zvuková či svetelná technika či hra s vizuálnym umením. Ale je veľmi príjemné, keď ideme letiskom a vidíme, čo všetko už pribudlo.

KJ: V čom sa Pohoda zmenila za 19 rokov, ak nepočítame je heslo? V čom ste vyrástli?

MK: Ja dúfam, že za ten čas sa Pohoda až tak nezmenila. Vtedy sme s mojimi kamarátmi spravili malý festival pre kamarátov. Dúfam teda, že si festival stále zanechal svoju útulnosť a atmosféru. Ale samozrejme z produkčného a dramatického sa Pohoda zmenila zásadne. Po produkčnej stránke to bolo najmä v tom, že za tých 19 rokov sme sa posunuli na festivalovú mapu. Aj keď je to možno trochu pateticky povedané, je to tak. Stále sa snažíme sledovať trendy, čo sa týka napríklad bezpečnosti alebo vôbec narábania s festivalom, ako takým. Potvrdili to aj niektoré ankety a rebríčky. Je to pre nás obrovské ocenenie a sme na to hrdí. Vždy sme dávali dôraz na domácu scénu, ale vždy sme mali aj zahraničných interpretov. Ale teraz mám pocit, že sa nám darí privádzať na Slovensko umelcov, ktorých bežní ľudia len tak vidieť nemôžu. Z hudobnej akcie sa stal umelecký festival. Obrovská zmena bol aj areál letiska. Je to podľa mňa najlepší festivalový areál na svete, na akom som ja kedy bol. Je to pekný areál a logisticky dobre riešený.

KJ: Niekoľkokrát ste hovorili, že by ste chceli, aby Bažant Pohoda nebola festivalom „jedného interpreta“. Tento rok ale máte jednu obrovskú hviezdu.


MK: Myslím si, že principiálne sa to nezmenilo. Festival dostáva zmysel vtedy, keď to takto funguje. Nie keď je jeden umelec a potom iba vata, ale keď sú dobré tri dni od rána do večera. No a myslím, že to v tomto roku zafungovalo veľmi dobre. Máme najsilnejšie meno v histórii v podobe Bjork. Ale aj ďalších umelcov. Stále to ale nie je o tom, že by sme si zavolali len jedno obrovské meno a potom len vypĺňali čas, len aby tam niečo bolo.

KJ: Po každej poslednej tlačovej konferencii, ešte v areáli letiska, zhodnotíte: „Tento ročník je jeden z našich najlepších.“ A toto som počula už aspoň trikrát.

MK: To, že to môžem povedať veľakrát je super. Je to skvelý pocit. Možno to súvisí aj s tým, čo som povedal predtým: že na niečom robíte celý rok a potom tie tri dni prebehnú a zrazu keď to máme bezprostredne zhodnotiť, tak vtedy je celkom normálne, že pociťujeme aj isté dojatie, aj možno úľavu z toho, že skončila tá najväčšia záťaž. Tá skutočná radosť však príde až po pár dňoch, keď je už všetko odvezené, vtedy mi to začne pomaličky dochádzať.

Michal Kaščák: Areál trenčianskeho letiska je najlepší festivalový areál na svete


KJ: Teraz možno trochu obligátna otázka: ktorý ročník bol najsilnejší pre vás?

MK: Pre mňa roky 2010 (rok po spadnutí O2 stanu, pozn.red.). to bol veľmi silný rok, potom keď bol Nick Cave, v roku 2013. A potom v roku 2005, keď bolo Prodigy. To boli silné ročníky z takého umeleckého pohľadu.

KJ: Niektorí ľudia kritizujú festival za dramaturgiu a výber umelcov. Často riešia, že na Pohodu sa dostanú len kapely, ktoré sa poznajú s organizátormi. Podľa čoho si vyberáte slovenské kapely?

MK: Čo sa týka výberu skupín, my sa nehráme na to, že je objektívny. Snažíme sa zbierať to najlepšie, čo existuje u nás, ale je to stále náš výber. A ten môže mať pre niekoho vysokú kvalitu a pre niekoho nie. Snažím sa kapelu vyberať podľa toho, čo by som ich chcel počuť ja sám. A na druhej strane môžem povedať, že v tomto roku je na Pohode mnoho interpretov, ktorých som predtým nepoznal, ani som nevedel ako tí ľudia vyzerajú. Napríklad dievčatá z Genius Locci som videl až na Pohoda Deň_FM. Predtým sa mi len zapáčili ich nahrávky. Ale je pravda, že sa vyhýbame popu. Aj keď si myslím, že v slovenskom pope sú aj dobré veci. Ja sa ale snažím pop obchádzať. Ale tým, že nejaká kapela u nás nehrá ešte neznamená, že je zlá.

KJ: Ale fanúšikovia hard rocku sa ponosujú rovnako, že nič tvrdšie na Pohode nebýva, až na Čad a Vandalov.


MK: To je pravda, ale to súvisí s tým, že nemám veľmi dobrý prehľad v tejto hudbe. Bol som sa napríklad pozrieť na Simbiozis a bolo to úžasné. Ale ja skrátka také kapely nepočúvam, takže asi skôr preto.

KJ: Tento rok sa vám pomerne obmenil tím. Nejaké dôvody?

MK: Ľudia sa menia každý z iných dôvodov. Ale je pre nás skvelé, keď zostávame kamaráti. Niektorí len proste zmenia zamestnanie, alebo prejdú na stranu nášho partnera a komunikujú s nami z druhej perspektívy. Na festivale je zaťažujúce to, že celý rok robíte na niečom, čo trvá tri dni. A potom je to obrovský tlak počas trvania festivalu. Počas roka síce vidíte čiastkové výsledky, radosti, stresy, ale skutočný výsledok pominie vlastne po troch dňoch.

KJ: Na druhej strane je za vami niečo vidieť. To nemôže o svojej práci povedať 90 percent ľudí.

MK: To je druhá vec, že Pohoda sa dostala tam, kde je a na Slovensku je vnímaná ako silná kultúrna udalosť. Ale pre spätnú väzbu človeka, ktorý chodí každý deň do práce a potom raz za rok vidí ten výsledok počas niekoľkých dní, to je naozaj ťažké. A hlavne pre niekoho nového.

KJ: A zimná Pohoda? Je už nadobro pasé?
MK: Určite sa k nej raz vrátim. Nie je to preto, že by niekto povedal, že je to zlý koncept, alebo že je úplne nefunčný... Ja si myslím, že dokáže zafungovať. A že je to niečo, čo stojí za to skúsiť ešte minimálne raz.

Michal Kaščák: Areál trenčianskeho letiska je najlepší festivalový areál na svete


KJ: Mali ste niekedy krízu, že ste si povedal, že už ďalej fakt nevládzete?


MK: Samozrejme. To je každý rok niekoľkokrát, aj keď sčasti je to napojené na nejaký stres. Jasné, mávam to, ale najhoršia kríza prišla po ročníku 2009. Niekoľko mesiacov som nebol schopný uvažovať, že by trebalo osloviť napríklad nejakú kapelu. Ročník 2010 sme teda začali robiť veľmi neskoro. Až do decembra sme robili iba na riešení následkov nešťastia. Až potom sme boli schopní osloviť nejakých umelcov.

KJ: Rozmýšľal ste už aj nad rozbehnutím odlišného projektu ale pod „pohoda“ značkou?


Chcem mať vlastný klub.   A do ostatných svetov by som sa nerád miešal.

KJ: A je to už aktuálne?

MK: To závisí na strašne veľa veciach, či budeme mať priestor, aké budeme mať finančné podmienky. Ale teraz samozrejme nie sme pripravení. Zatiaľ nie.

Kristína Jurčišinová