Svoj debutový singel poslali vydavateľstvu Warner Music a tí sa rozhodli vydať im celý album. A navyše mali chalani z Vranova nad Topľou pri tvorbe štúdiovky Moon Starer absolútne voľnú ruku. Znie to ako malý hudobný sen, no kapele Frequency sa to podarilo. So štvorčlennou zostavou Máriom Jenčom, Dominikom Šandorom, Filipom Zubkom a Marekom Nguyenom som sa rozprával o vintage hudobných nástrojoch ale aj o tom, či hudobníkom absolvovanie ZUŠ-ky pomáha alebo škodí.

MO:    Nezaznamenali ste zamieňanie názvu kapelu s rovnomenným hudobným festivalom?

DŠ:    Sami sa čudujeme, ale vôbec. Zopár ľudí sa nás spýtalo či sme sa inšpirovali, no pravdupovediac, na začiatku sme o tomto festivale ani nevedeli.

MO:    Čo okrem anglických textov potrebuje kapela, aby mohla preraziť v anglicky hovoriacej časti sveta?


FZ:    Je to super otázka a snáď odpoveď na ňu zistíme čoskoro. Ale v každom prípade preraziť sa dá buď s niečím strašne gýčovým alebo inovatívnym. My sme sa (dúfame) vybrali tou druhou cestou.

Frequency: Slovenské hity sú väčšinou vykrádačky, my chceme byť iní
foto: archív kapely


MO:    Mohol by si skúsiť rozviesť to, v čom vnímaš vašu kapelu ako inovátorskú?

FZ:    Dajú sa robiť skladby na štyroch akordoch s jednoduchou štruktúrou, no my sa radi hráme a experimentujeme. Týka sa to všetkého – zvukov, štruktúr melódií... Je strašne ťažké, možno až nemožné vymyslieť niečo, čo tu ešte nikdy nebolo. No aspoň na Slovensku sa tie koncerty a zvuk snažíme robiť inak, po svojom.

MO:    Z vašej hudby cítim primárne inšpirácie z deväťdesiatych rokoch. Boli to roky, v ktorých ste hudobne ako fanúšikovia vyrastali?


MN:    Sme ročníky 1994/95 takže dá sa povedať, že sme vtedy vyrastali, no počúvame veľa kapiel z toho obdobia. Hudba zo 60-90. rokov má svoje čaro a aj dnes nám má veľa čo povedať a máme ju skutočne radi.



MO:    Čo je pre vás ťažšie. Aranžovať skladbu tak, aby sa dala ľahko označiť ako gitarová, alebo používať primárne klávesy?


DŠ:    My to moc neriešime. Tvorba skladieb je väčšinou spontánna. Kto má aký nástroj v ruke, na tom tvorí.

MO:    Booklet vášho debutu Moon Starer je značne minimalistický a nedajú sa z neho o vás vyčítať praktiky žiadne informácie. Bol to zámer?

F:    Riešili sme či tam bude booklet alebo nie. Niektorým chýba iným sa to zas takto páči. No hudba je to, čo chceme na albume ukázať.

MO:    Rhodes piano, ktoré máte v kapele, je nejaký vintage nástroj?

MJ:    Je to kláves z roku 1976, takže áno. My máme viac vintage nástrojov, pretože obľubujeme tento zvuk a dosť si na ňom dávame záležať. Máme aj nové nástroje, no tie efektujeme tak, aby zneli jednoducho povedané „staro“. 

MO:    Keytar je pomerne neobvyklý nástroj. Ako ste sa k nemu dostali vy?


MJ:    Od začiatku sme chceli, aby naše koncerty boli šou a nechcel som stále len sedieť za klavírom. Aj keď je to trošku obmedzený nástroj, je fajn, že aj keď som klavirista, môžem stáť.



MO:    Ako sa kapela z Vranova nad Topľou dostane k zmluve s major vydavateľom Warner Music? Myslíte, že veľké vydavateľstvá majú záujem podporovať inovatívne projekty?

F:    Bola to dlhšia cesta a zároveň troška šťastia. Keď nám minulé leto rádiá rozohrali v najvyšších rotáciách prvý singel Red’O’Metry, naša šikovná manažérka oslovila vydavateľstvo. Tí si vypočuli EP Red’O’Metry, zapáčilo sa im to a spolupráca bola na svete. Najviac nás potešilo, že naše EP oslovilo Warner Music natoľko, že nám nechali úplne voľnú ruku pri nahrávaní a mohli sme sa poriadne “vybúriť“. Ani “starí“ overení interpreti nebudú tvoriť večne, takže aj vydavateľstvá hľadajú nových interpretov.

Recenzia albumu Moon Starer

MO:    Ste odchovanci ZUŠiek, alebo skôr samoukovia?

MN:    Ja som na ZUŠku nechodil, chalani vyštudovali klavír. Takže je to tak pol na pol aj vyštudovaní aj samouci. Berieme to celé ako pozitívum. Keď sa na nástroji učíš sám – a hoc sa niečo nenaučíš celkom presne – stále do toho dávaš viac zo seba.

MO:    Dalo by sa podľa vás niekoho naučiť písať skvelé a na prvé počutie chytľavé pesničky?


FZ:    Vraj na to existujú návody, ktoré aj zafungovali, ale hudba je viac o emóciách ako o šablóne. Ale zas vidíme, že dnes sa to krásne dá, keďže drvivá väčšina aj slovenských “hitov“ sú vykradnuté postrihané a pozliepané skladby, ktoré už raz úspešné boli a to je smutné.

Miroslav Ondřejíček