profily

Najlepšia skupina ? Spoon!

foto: http://www.myspace.com/spoon

22. 02. 2010 14:52

Najlepšia kapela za posledných 10 rokov je Spoon. V decembri sa americká webka Metacritic rozhodla nájsť "najlepšiu hudbu poslednej dekády". Stránka, ktorá zhromažďuje všetky možné recenzie pre čo najväčší počet albumov, zozbierala ekvivalent desiatich rokov kritických textov. Je ich okolo 7000. Vďaka nim zistili, ktorí umelci boli najčastejšie oceňovaní. Blízko vrcholu nájdete presne tie mená, ktoré by ste pravdepodobne čakali: Radiohead, the White Stripes, Tom Waits, Sigur Ros a Elbow. Bob Dylan sa usadil na dôstojnom 15 mieste. No na úplnom vrchole rebríčka je málo známa indie rocková skupina z Austinu v Texase, ktorá sa na scéne pohybuje už 17 rokov.

Oznam Metacritic, že Spoon so štyrmi albumami od „geniálneho“ Girls Can't Tell z roku 2001, po ako inak, opäť geniálny Ga Ga Ga Ga Ga z roku 2007, si zaslúžilo najlepšie hodnotenia od fanúšikov aj hudobných kritikov, všetkých prekvapilo. Nuž, asi všetkých okrem speváka a skladateľa skupiny, 38 ročného Britta Daniela.

"Súhlasím s tým, že sme najlepšia skupina za posledných 10 rokov? Samozrejme!“ Potom dodáva: „Myslím, že s tým mala niečo moja mama.“

Pani Danielsová možno naozaj má čarovnú moc, ale asi ťažko ju možno považovať za príčinu pre stále rastúci úspech skupiny jej syna. Album Ga Ga Ga Ga Ga to dotiahol do amerického top10, prvý skutočný hit po rokoch práce. No ich posledný album Transference, odštartoval novú éru pre skupinu vstupujúc do rebríčka najpredávanejších albumov na štvrtom mieste.

Danielova osobnosť, pre ktorú je typický suchý výraz, humor tak trochu na hrane a skúposť na slovo, sa skvele hodí ku zvuku Spoon. Minimalistický a striedmy s prekvapivou produkciou, zanecháva vo vás pocit, že sa tu deje ešte niečo viac, než to čo počujete. Základné príchute Danielov - John Lennovský hlas, punk-popová gitara, keyboardy, bas gitara a bicie, sú využívané prekvapivým spôsobom. Až do tej miery, že fanúšikovia Spoon tvrdia, že Daniel nikdy nenapísal zlú pieseň.

"Apelujeme na emócie bez toho, aby sme apelovali na zbytočný sentiment," hovorí frontman skupiny. "Myslím, že dotknúť sa ľudí je možné iba s niečím, v čom ľudia cítia, že je to pravdivé. Môžete v ľuďoch evokovať emócie tým, že si najmete orchester a aj my sme mali v skladbách nejaké sláčiky. Ale väčšinou sa vyhýbame bombastickosti. A ani nemáme žiaden trik. The White Stripes robia skvelú hudbu, ale majú aj skvelý trik: dvojčlenný line-up, čiernu – bielu – červenú a fámy.“

"Raz sa ma vydavateľstvo pýtalo: Prečo nezačneš chodiť s niekým, kto je známy tým, že robí škandály na verejnosti? Daniel si vzdychne: „ Sakra. Možno, že by to všetko išlo rýchlejšie, ak by som bol chodil s Lindsay Lohan?"

Po niekoľkých skupinách, ktoré prepadli, sformoval Daniel Spoon v roku 1993 s bubeníkom Jimom Eno. Ich pôvodný plán bol hrávať počas víkendov v Austine. "Myslel som si: 'Ako sa dosať k tým vystúpeniam?'" hovorí Daniel. "Viem, napíšem niekoľko hlasných rýchlych pesničiek!' Takže presne také boli naše prvé veci." Daniel tak stanovil základný princíp Spoon: pieseň je kráľ.

Potom, čo Spoon podpísali zmluvu s vplyvným nezávislým vydavateľstvom Matador, Daniel dal výpoveď. Pracoval ako tvorca zvukových efektov pre video hry a sám pripúšťa, že to ovplyvnilo tie skvelé efekty, ktoré v nahrávkach Spoon nájdete. Spoon vydali debutový album Telephono v roku 1996. Z komerčného hľadiska to bol prepadák.

Záchranné lano im hodilo veľké vydavateľstvo Elektra. No vo chvíli, keď podpísali zmluvu, manažér ktorý ich pre Elektru „objavil“ prestal dvíhať telefón. „Bolo to ako keď chalan stále prenasleduje babu a keď ju získa, zrazu mu na nej prestane záležať.“ Elektra zmluvu vypovedala v ten istý týždeň, čo vyšiel ich druhý album A Series of Sneaks v roku 1998. "Netušil som či to prežijeme," hovorí Daniel.

Mnohé skupiny by hodili rukavice do ringu a na všetko sa vykašľali. No Spoon si našli spôsob, ako sa na veci zasmiať a ešte sa pomstiť Ronovi Lafitte, manažérovi o ktorom si mysleli, že ich zradil. Nahrali a vydali dve piesne – The Agony of Lafitte (Lafittova agónia) a Lafitte Don't Fail Me Now (Lafitte nesklam ma). Tieto piesne sa stali bodom zlomu. Kým ich albumy Girls Can Tell, Kill the Moonlight a Gimme Fiction sú dôkazom neustáleho rastu skupiny, „Lafittovské“ piesne urobili skupinu zaujímavejšou pre fanúšikov nezávislej hudby, vďaka ich príbehu Dávida proti Goliášovi.

Ich najnovší album Transference je asi ich najsurovejší a najšpinavší od ich debutu. Album je ešte minimalistickejší, mnohé piesne končia v nečakaných chvíľach. Daniel vysvetľuje že väčšinou nahrá demo a potom sa producentom Mikeom McCarthy háda o tom, koľko z neho použiť. Tentokrát bez McCarthyho „je demo nahrávkou. Tú spontánnosť sa nedá zopakovať."

Aj keď nevysvetľuje, čo stojí za ponurými textami a zvukom, pripúšťa, že ide o osobné problémy: "Mám šťastie že mám ako tie veci ventilovať.“
"Ako skupina sme na tom výborne," hovorí. "Ale mám veľa vlastných démonov, ktorí nemajú nič spoločné s našim úspechom. Teraz by som radšej bol v skupine niekoho iného. Aby som si mohol vyčistiť hlavu. Hral by som na basgitaru, alebo niečo. Bol, by som fakt skvelý v kolaboráciách. To mi ide."

Nuž podľa stránky Metacritic už skvelý je.