profily

Loney, Dear: Najlepší liek na vlastné srdce

31. 01. 2012 13:04

Pamätáte, keď Emil z Lonebergu utekal do svojej kôlničky pred následkami svojich dobrodružstiev? Podobne uniká Emil z Jönköpingu, akurát priestor vymenil za pivnicu rodičovského domu. Desí sa vlastného života, je multiinštrumentalista a všetko robí v mene svojho projektu Loney, Dear.

Nie je nutné tlačiť na pílu, lebo pokiaľ nápad vychádza zo skutočnými emóciami vyplneného života je aj šepkanie hlasnejšie ako najsilnejší krik. Ak sa dá ísť ďalej je vhodné, aby sme mali dočinenia skôr s negatívnymi životnými skúsenosťami autora. Nie preto, aby sme si škodoradostne hladili brucho, ale dávka melanchólie takto v skladbách získaná, je tým najlepším liekom na liečenie srdca vlastného. Emil Svanängen je zaiste romantická duša, ktorá túži rovnako často, ako smúti, plače a spomína.

Začíname v roku 2003 albumom The Year Of River Fontana. Tento, ako aj nasledovné tri vzniknuté počiny, si všetky Emil sám vydal, obohatil artworkom a následne predával na koncertoch. Akustická gitara, husle, klarinet, klavír, basa, bicie, vysoký spev a skutočné pesničky. Veľký dôraz sa kladie pri využívaní vokálov na vygradovanie jednotlivých skladieb. Tak prvý, ako aj druhý Citadel Band (2004) a tretí album Loney, Noir (2005) sa pridŕžajú skôr akustickej polohy. Štvrtý v poradí Sologne (2006) po prvýkrát predstavuje Loney, Dear ako projekt schopný použiť elektronickejšie základy vo vyváženej kombinácii s pôvodne používanými nástrojmi.

Potom prišlo k zvláštnej situácii. Niekto vo vydavateľstve Sub Pop si v roku 2007 všimol Loney, Dear. Napriek čerstvejšiemu materiálu sa rozhodli vydať pod svojom značkou tretí album Loney, Noir. Ten teda zažíva svoju obrodu pod oficiálnym labelom a Emil absolvuje po roku takmer rovnaké turné, ako keď album promoval po prvý krát na vlastnú päsť. Nutno ešte poznamenať, že Loney, Noir je jednoznačne najosobnejší album, aký v prípade hudobných výletov Emila Svanängena za tie roky nájdete. Teraz otázka: ak niekomu stačí k získaniu úplnej pozornosti poslucháča akustická gitara ako podklad pre falzet v hrdle, aké to bude, keď sa do toho zamiešajú počítačom upravené pozadia?

Odpoveďou je piaty album Dear John (2009). Ten kvôli nepretržitému koncertovaniu vznikal ťažko a zároveň možno vďaka tomu, boli do finálneho tracklistu vybraté len tie skutočne preverené skladby. Aby nastal rozdiel oproti živej polohy začal Emil v nebývalej miere experimentovať s klávesmi a softwarovými pomôckami pri úprave zvuku. Cit pre napísanie ľúbivého singlu pretrváva, ale skutočnou zábavou je počúvať práve tie ostatné skladby. Raz darmo, keď je tento týpek posmutnený a tvorí srdcom viac ako hlavou, je to úžasné. Nepatrí mi polemizovať či je práve prílišná snaha všetko do posledného detailu vychytať tým, čo mi nesedí na najnovšom albume Hall Music (2011). Faktom ostáva, že keď Loney, Dear znie akoby odfláknuto je to neporovnateľne väčšia zábava.

Od akustických základov, cez zvuk charakteristický pre klarinet, až po elektronickejšie zábavky posledných rokov je Loney, Dear stále na ceste smerom niekam. To, že posledný album je skôr zbytočne prepracovaný a nie podaný priamo od raneného srdca, je len ďalšia z podôb Emila Svanängena. Verte mi, poznám ho. On to môže posunúť neočakávaným smerom.

MO

reklama

hodnotenie:

priemerné hodnotenie:
2.8

späť

Diskusia k článku (0)