Popoví historici sa zväčša zhodujú na tom, že už všetko bolo vymyslené a že sa dnes v popovej hudbe už len opakujú postupy z 50tych, 60tych, v lepšom prípade 70tych rokov. Tí cynickejší dokonca tvrdia, že s príchodom nového milénia začali pocitovať, že pop umiera. Že to nie je celkom pravda a že sa stále objavujú nové a dobré veci, hoc aj robené podľa starých známych receptov, sa pokúsime dokázať v sérii článkov o zatiaľ najzaujímavejších hudobníkoch 21. storočia. 

The Strokes

New-yorkskú rock'n'rollovú päticu The Strokes v ich začiatkoch vysmievali čoby potomkov bohatých tatkov. No ak aj táto kapela mala pre svoje rodinné zázemie v šoubiznise ľahší štart než ostatné deti, svojimi prvými dvoma albumami Is This Is (2001) a Room On Fire (2003) ukázala všetkým pochybovačom prostredník a priniesla garažový rock späť do hitparád. Niekto hovorí, že potom už každým ďalším albumom kvalita tvorby The Strokes upadala, iný zase, že ako jedna z mála súčasných rockových kapiel dokážu skúšať nové veci a neostať stáť na tom istom mieste.


Daft Punk

Hoci francúzske duo Daft Punk začalo so svojou farebnou elektronikou už niekedy v deväťdesiatych rokoch, bolo to až v roku 2012, kedy sa im zadaril ich najväčší hit Get Lucky z úspešného albumu Random Acces Memories, kde počítače vymenili za živé nástroje, na ktoré hrali ľudia z mäsa a kostí. Skladby Daft Punk patria medzi to najnápaditejšie, čo si môžete touto dobou vypočuť a nevadí ani to, že ich kapela oplýva komiksovo ladenou vizuálnou estetikou. 


Coldplay

Než sa z Coldplay stali štádionoví citoví vydierači, ktorých poznáme dnes, robila kapela okolo speváka Chrisa Martina vkusný melancholický gitarový pop, hoc na "refrénoch silných ako hovado" to bolo postavené už od začiatku. Nech si kto chce čo chce hovorí, chalani to nie sú úplne nešikovní, čo dokazuje aj katalóg hitov ako Yellow, Clocks či Violet Hill. Každopádne určite neoľutujete vypočutie ktoréhokoľvek z ich prvých štyroch albumov - Parachutes (2000), A Rush Of Blood To The Head (2002), X&Y (2004) a Viva La Vida (2007).


Black Rebel Motorcycle Club

Kapelu Black Rebel Motorcycle Club definujú hlavne kožené bundy a zuby pokazené od fetu. Jej dvaja frontmani Peter Hayes a Robert Levon Been sú síce drsní chalani, no temnota tu výnimočne nie je na obtiaž. Svojím prvým albumom B.R.M.C. (2001) sa spolu s už spomínanými The Strokes stali „priepopníkmi“ revivalu garážového rocku. Keď si však od Black Rebel Motorcycle Club chcete vypočuť to skutočne najlepšie, zamerajte sa na album Howl (2005). Tomu dominujú priezračne znejúce akustické gitary a návrat k tradičnej americkej hudbe. Veď hrať gospel či country nie je hanba. 


Outkast

Autori zrejme najvtipnejšej smutnej pesničky vôbec a takisto jednej zo zatiaľ najlepších vecí 21. storočia s názvom Ms. Jackson. Outkast v nej vymenili štetky a búchačky za témy, ktoré boli dovtedy v hip-hope zakázané - rodičovstvo, nevera, rozvod a tak. Osobne to má na svedomí dvojica viac-než-len-rapperov menom André 3000 a Big Boi. Vo svojej hudbe s hip-hopom kombinujú všetko možné i nemožné - funk, soul, psychedéliu, elektroniku,… Dôkazom nech sú ich majstrovské diela, albumy Stankonia (2000) a Speakerboxxx/The Love Below (2003). 


Arctic Monkeys

Prvé naozajstné hviezdy "internetového rocku". Arctic Monkeys sa točia okolo skladateľa, speváka a gitaristu Alexa Turnera, ktorý mal v dobe vydania ich debutového albumu Whatever People Say I Am That's What I Am Not (2006) iba dvadsať rokov. Jeho ironický humor a skvele pozorovateľské schopnosti z neho však už vtedy urobili výnimočného komentátora britských reálií tejto doby. Hudobne sa Arctic Monkeys posúvajú každým novým albumom a účesom a tak to má v indie-rocku predsa byť, viď posledný album AM (2013).


Wilco

Dnešný americký alternatívny rock nereprezentuje žiadna kapela lepšie ako Wilco. Pesničkár Jeff Tweedy a hudobníci, s ktorými práve vychádza, začali ako country kapela, aby sa neskôr eklekticky vrhli na power-pop, neo-psychedéliu či v istých momentoch veľmi čudný experimentálny rock. Tak napríklad Yankee Hotel Foxtrot (2001) je album, ktorý je legendárny už dnes. Keď ho Wilco po nahratí odovzdali nahrávacej spoločnosti Reprise Records, vydavateľstvo kapelu nemilosrdne vyhodilo. Potom, čo sa album objavil na internete, kde slávil nemalé úspechy, odkúpilo ho vydavateľstvo Nonesuch Records. Vtip je v tom, že obe spomínané spoločnosti patria pod korporáciu Warner Music Group. "Ten album sa im páčil tak, že zaň zaplatili dvakrát", okomentoval situáciu manažér kapely v dokumentárnom filme I Am Trying To Break Your Heart. Nuž, aj tak vyzerá rock v 21. storočí. 


Pokračovanie nabudúce…

Vlado Nosáľ