Dan Bárta & Illustratosphere, 1. máj, klub Za Zrkadlom
Kto chodí pravidelne na koncerty Dana Bártu a jeho Illustratosféry vie, že sa zakaždým môže pripraviť na výnimočný zážitok. Očakávaniam preto zostane priestor len v intenciách otázky: „Bude to ešte lepšie ako minule?“

Priestor pod pódiom sa rýchlo zapĺňa, ľudia sedia na zemi. Zdá sa, že je to tak prirodzené. Vo vzduchu visí čosi príjemné. Posledný koncert krátkeho slovenského turné otvára dvojica skladieb z debutového albumu spred deviatich rokov - zrýchlená Pánví so zawinulovským klávesom a Wo-Ba-Si-U prearanžovaná na nepoznanie.

Minuloročný, tretí album Animage, sa zdal trochu preplácaný a „bártovčina“ miestami skĺzavala k samoúčelnosti. Naživo však nové skladby spoľahlivo fungujú. Odznejú tie najlepšie - hravý Vlčák (pre Slovákov prekrstený na vlčiaka hôrneho), Naokoland (o skanzen budhizme a iných úchylkách), či Eleisure Suite s vtipne absurdným introm o domácom oblečení.

Kto chodí pravidelne na slovenské koncerty Dana Bártu a jeho Illustratosféry vie, že medzi pesničkami konferuje frontman kúzelnou Slovenčinou. Tentoraz si vyrozpráva ešte väčší priestor ako obvykle a s prirodzeným hereckým talentom baví publikum minipríbehmi bez konca. V sympatickej snahe o dokonalosť navyše vznikajú aj vtipné novotvary ako „papúšik.“

Illustratosphere je z tých vzácnych projektov, ktoré vďaka prirodzenej komunikatívnosti „pašujú“ k poslucháčom pomerne náročnú a komplikovanú hudbu stojacu nad žánrami. Publikum poľahky „hltá“ nepravidelné polyrytmy, nie práve najjednoduchšie harmónie, či sólovystupy.

Zdá sa, že štyridsiatnik Bárta stále rastie ako spevák. Bezchybne odspievané „predpísané“ party sú samozrejmosťou, takisto neprekvapí ani scatové improvizovanie na bielych miestach aranžmánov, ale tentoraz akoby sa bez váhania púšťal do takmer McFerrinovských „hadov.“ Zimomriavky behajú po chrbte najmä pri intre k Malé Ólala, či počas „lúskajúceho“ Dechu.

Dôležité je, že Illustratosphere je skutočná kapela, tento rok oslavujúca spoločné desaťročie. Famózny basista Robert Balzar, klavirista Stanislav Mácha, klávesák a perkusionista Filip Jelínek, gitarista Jaroslav Friedl a bubeník Jiří Slavíček netvoria nejaké príležitostné združenie session muzikantov (aj keď viacerí hrajú aj s inými). Všetci patria k českej špičke, všetci dostanú dostatok priestoru, no nikto nevytŕča.

Je možno škoda, že viazanosť na jazykové hry v Češtine, sťažuje Illustratosfére preniknúť výraznejšie aj do stratosfér mimo nášho kultúrneho regiónu. Na druhej strane, schopnosť domáceho publika vnímať všetky nuansy, ktoré Bárta do pesničiek poschováva,  je obrovským privilégiom.

Očistné, krásne, vkusné a ešte aj vtipné. Kto chodí pravidelne na koncerty Dana Bártu a jeho Illustratosféry vie, že príde aj nabudúce.

AJ