reportáž

Škoda, že už nikdy neuvidíme lepší koncert...

30. 11. 2011 16:54

Škoda, že už nikdy neuvidíme lepší koncert...
Paul McCartney, 26. novembra 2011, Unipol Arena, Bologna

Keď stojíte pred hotelom, v ktorom je ubytovaný Paul McCartney a spolu s ďalšou tisíckou ľudí čakáte na to, aby vám zamával, uvedomíte si, že beatlemánia nie je mŕtva ani po päťdesiatich rokoch. Rozruch v Bologni mal svoj dôvod - o pár hodín mal bolonskej Unipol Arene vystúpiť pravdepodobne najlepší skladateľ za posledných sto rokov. Beatle, ktorý vytvoril seržanta Peppera a napísal Yesterday. Zároveň však aj hudobník, ktorého nové albumy majú, na rozdiel od mnohých jeho súputníkov, stále čo ponúknuť.

V Unipol Arene Paulovi predskakoval DJ s playlistom zloženým z coverov aj originálov piesní The Beatles. Hoci to bola len povinná jazda, You Wont See Me vo francúzštine, bola pre celú halu zážitkom. To už však všetci čakali na samotného Paula, ktorý dorazil načas a začal zostra, rovno s Magical Mystery Tour. Počas koncertu vystriedal rad nástrojov - basu, gitaru (akustickú aj elektrickú), klavír, mandolínu aj ukulele a popri svojich inštrumentálnych schopnostiach dokázal aj to, že je stále výborným spevákom. Navyše ho už vyše desať rokov sprevádza kapela o generáciu mladších muzikantov, z ktorých niektorí vynikajú nielen ako skvelí vokalisti, ale aj tanečníci. Vydvihnúť treba bubeníka, ktorý do toho mlátil presne tak ako Ringo Starr zamlada a rozdiel od neho stíhal popritom aj spievať vokály. Klávesák a perkusionista Paul Wickens sa pri hraní potrápil viac a echo na jeho perkusiách pôsobilo rozpačito.

Playlist zložený z 35 skladieb ponúkal z každého obdobia niečo - The Beatles, Wings, The Fireman aj veci zo sólových albumov. Prekvapení bolo hneď niekoľko - beatlesácka rarita Come And Get It, či práve v ten večer po prvýkrát naživo zahratá The Word z roku 1965. Medzi vrcholy patrila Helter Skelter, ktorá dokázala, kto je naozajstným praotcom heavy-metalu, excelentne odspievaná Got To Get You Into My Life a dojemná Here Today venovaná "starému priateľovi Johnovi". Harrisona zase pripomenul coververziou jeho piesne Something a Hendrixovu Foxy Lady zakomponoval do vlastnej Let Me Roll It.

Samozrejme, boli aj Hey Jude, Let It Be, Yesterday a Blackbird. A aby bolo celkom jasné, že Paula to baví, pridával dvakrát a hral viac ako 2 a pol hodiny. Podobne ako ja, aj McCartney skoro pochopil, že na Talianov angličtina neplatí, a tak sa medzi pesničkami zabával pokusmi o taliančinu. Humor mu celkovo nechýbal. Keď za ním na konci koncert prišiel asi šesťročný chlapec a poprosil ho o autogram s tým, že vlastní všetky jeho nahrávky, Paul mu na to sucho povedal, že ich chce späť. Chlapec síce vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače, ale podpis dostal. Keď kapela dohrala poslednú skladbu The End, všetci sme si boli vedomí toho, že niet na čo sťažovať. Akurát, že už asi nikdy neuvidíme lepší koncert.

vn

reklama

hodnotenie:

priemerné hodnotenie:
3.6

späť

Diskusia k článku (0)