Bratislavské jazzové dni sú už druhý rok aj na jar. V mechanizmami načatom bratislavskom PKO sa v piatok večer skloňovalo najmä funky. Ale nielen to.

Pravidelný návštevník „džezákov“ sa potešil, keď prišiel načas a stále našiel voľné miesta blízko pri pódiu. Naopak, málo bolo bufetov (dva). Ide síce najmä o muziku, ale takéto veci vedia rozladiť.

Otváracia maďarská kapela Hárshegy band bola tak trochu dramaturgickým krokom vedľa. Južní susedia, ktorí na BJD (tie jesenné) vždy vozia príjemné prekvapenia (neraz aj predčasné vrcholy večera) sa v piatok viac blysli v hokeji. Pozliepaná pop-rocková fusion, s veľmi nemoderným prístupom ku zvuku a aranžmánom ako predjedlo príliš nechutila. Solídne, ale nudne hrajúca kapela so speváčkou, ktorá podchvíľou uvoľňovala pódium pre muzakové inštrumentálky, zabŕdla do jazzu snáď len niektorými harmóniami a najmä prebytkom nezaujímavých sól. 

Jazz priniesol až americký čieny basgitarista Jamaaladeen Tacuma s prekrásnou basou lespaulovského tvaru a filadelfskou kapelou – skvelým bubeníkom Timom Hutsonom a naturalizovaným japonským klávesistom. Jedinou výnimkou v zostave bol hosťujúci britský saxofonista Tony Kofi, ktorý získal minulý rok cenu BBC v kategóri najlepší inštrumentalista. Z mesta, kde bola podpísaná americká nezávislosť pochádzal aj veľký John Coltrane a práve jemu bola zasvätená koncepcia vystúpenia. Kvarteto predviedlo energické spracovania Traneovych známejších kompozícii. Groovy sa často menili na divoké takmer free jazzové jazdy (Tacuma hrával kedysi s Ornette Colemanom) a keď publikum k záveru koncertu odriekalo „mantru“: Love Supreme, mal ho sympatický Jamaaladeen už dávno v hrsti.

Mantry, tentoraz s mutáciami slova funky, mal pre návštevníkov prichystané aj veľký Maceo. Kapela šesťdesiatšesťročného bývalého učňa Jamesa Browna (najal ho ako „prívesok“ jeho otca - bubeníka), zabrala celú šírku pódia – dychová sekcia, vokalistky, klávesy, rytmika a v strede sám kráľ funky saxofónu. Napodiv sa však zaplátaná Estrádka  príliš nezapotila. Teda - hralo to pekne, ale celé to pôsobilo akosi unavene a napokon aj únavne. Maceove funky bolo väčšinou strednotempové a prekvapujúco mu chýbal ten drive, pre ktorý sa nedá pri tomto štýle obsedieť a zostať nespotený. Niekoľko desiatok ľudí pod pódiom však Maceo zo stoličky zdvihol. Iní sa zdvihli tiež, ale ešte pred koncom vystúpenia odišli smerom k východu. Skutočný majster tesár sa síce neutne, ale tiež môže mať zlý deň. 

AJ

reklama