reportáž

„Nazdar Mišo, si tu autom?“

07. 10. 2011 15:39

Le Payaco, 6.9.2011,Bratislava, MMC

Keď sa pustíte do hádky na tému „Le Payaco áno – Le Payaco nie“, môže to zabrať veľa času. Jedna strana bude tvrdiť, že ide o jediný rozumný prienik medzi tým akože mainstreamom a tou akože alternatívou a ešte ani, vďakabohu, nie je príliš tanečný, druhá strana sa zatvári vševediaco a povie, že nie, že to je len taký zvyk Le Payaco nadceniť. Druhá strana asi nebola včera v MMC.

Ako vystrihnuté z letáku. Obľúbené tváre našej scény, Tomáš Sloboda, Martin Štempel a Juraj Vitéz, sa rozhodli oprášiť skladby dnes už notoricky známe pre každého kto sa o domácu tvorbu zaujíma a opätovne otvorili kapitolu s názvom Le Payaco. Veľký návrat po piatich rokoch si kapela užila už na Pohode, spievajúci dav, ovácie, aplauz... Pri jedinom jesennom klubovom koncerte (taký dostal včerajšok pracovný podnázov), ktorý s chalanmi odohral aj Teo Heriban na perkusie a Braňo Pacák čoby ďalšia gitara, však išlo do tuhého. Festivalový fanúšik sa od klubového líši, bolo otázne či vôbec dôjde. Napriek plnému MMC (vekový priemer Ježišove roky) to počas koncertu vyzeralo, že publikum nie je dôležité, že je vlastnejedno, či kapela hrá pre osemsto, osemtisíc alebo osem ľudí, že pajácov netrápi, či sa nachádzajú na hlavnom stagei veľkého slovenského festivalu, alebo v skúšobni. Interný humor a najmä veľká radosť zo samotnej muziky bola podstatnejšia než ostatné veci, ktoré sa diali mimo pódia (až na moment kedy sa gitarista Braňo nahol k davu, aby oslovil bubeníka Noisecut so slovami: „Nazdar Mišo, si tu autom?“). A táto radosť trvala takmer dve hodiny.

Koncert mal viacero častí. V prvej odzneli najmä skladby, pre ktoré sú Le Payaco uznávaný nielen stádovitou verejnosťou, ale aj ľuďmi so schopnosťou selekcie a vlastného názoru, kde sa naplno prejavili inštrumentálne schopnosti každého z nich a Ďuro Vitéz opäť búchal na bicie tak, že sa nedalo prestať sledovať ho s otvorenými ústami. Trošku zmätene pôsobil len Braňo Pacák, proti ktorého hre sa nedá povedať krivého slova, jedine, že so zvyškom akosi nekorešpondoval a na rozdiel od Slobodu alebo Štempla nepôsobil úplne uvoľnene, niekedy sa zdalo, že ho niekto od zadu posotil na pódiu a pre vrodenú hanblivosť sa neotočil späť, ale vzdal do ruku gitaru. Druhá časť začínala anglicky. Pesnička She alebo Turn Around opäť poukázala na to, ako jednoducho sa dá pracovať s iným jazykom, ale tiež dokázala, že chalani sú zohratí, a že im to spolu šľape už takmer niekoľko desaťročí, pričom ani tá najpôvodnejšia tvorba nestráca na sile. Tretia a posledná časť : prídavky. Dobrý večer priatelia, či Zabil ma nožom na chleba a všetko v skutočne rozsiahlych prevedeniach, ktoré možno ani nemuseli byť (také rozsiahle).

Nepatrím do generácie, ktorá spokojne stála pred klubom s cigou v ruke a spomínala aké to bolo, keď ich videli po prvýkrát v deväťdesiatom ôsmom a teda žiadna nostalgia nebola hnacím motorom, ktorý urobil z vystúpenia Le Payaco dobrý koncert. Pajáci sú muzikanti a funguje medzi nimi chémia, ktorá mnohým iným muzikantom chýba, čo v kombinácii s kvalitným textom a potrebným drajvom je ojedinelý jav. Boli a zrejme i budú vzorom ďalších a ďalších pokolení našich hudobníkov, čo je fakt tiež dokázateľný vysokým počtom zástupcov slovenskej scény, ktorí okupovali prvé rady pred pódiom.

KŠ

reklama

hodnotenie:

priemerné hodnotenie:
1.9

späť

Diskusia k článku (0)